Miluj blížneho svojho

Autor: Dušan Koniar | 2.10.2015 o 23:58 | Karma článku: 7,90 | Prečítané:  702x

Dnes, 3. októbra 2015, to je 25 rokov čo sa znovu zjednotilo Nemecko. Začal sa proces počas ktorého bývalá NSR hladko absorbovala v pomere 4:1 bývalú NDR. Niekoľko stotisíc emigrantov dostáva dnes do kolien 80 miliónov Nemcov.

 

     Necelé dva roky pred zjednotením Nemecka, necelý rok pred pádom berlínskeho múru, bol som pozrieť kamaráta Mira v Bavorsku, kam emigroval zo dva roky pred mojou návštevou. Rozprávali sme sa.

     Marktoberdorf je malé mesto juhozápadne od Mníchova, približne v polovici vzdialenosti medzi Mníchovom a Bodamským jazerom. Rozrástol sa vďaka migrantom. Pred vojnou mal okolo päťtisíc obyvateľov, v roku 1960 už viac ako dvanásťtisíc. Jednalo sa vtedy hlavne o vysídlencov zo Sudiet. V čase mojej návštevy tu žilo už viac ako pätnásťtisíc obyvateľov, v súčasnosti je ich ešte o tri tisícky viac. Je to však už mierny úbytok, keď maximum mesto dosiahlo v roku 2004. Uvidíme čo prinesú následné dni.

     Farský kostol sv. Martina je bokom od centra Marktoberdorfu na miernom vŕšku. Počas mojej návštevy som sa domnieval, že budovy priľahlé ku kostolu sú kláštorom. Nádvoria sa práve rekonštruovali a prezrel som si ich iba zbežne. Dodatočne, pri písaní, som si zistil, že sa nejedná o kláštor ale o zámok kurfirsta. Aj z pôdy Marktoberdorfu sa teda už v stredoveku rozhodovalo o osudoch a smerovaní Európy. Sedem kurfirstov, cirkevné a svetské kniežatá, rozhodovalo o voľbe cisára Svätej ríše rímskej. Kurfirstom predsedal najmocnejší z nich, arcibiskup mohučský, ktorému zrejme patril zámok v Marktoberdorfe a on korunoval cisára. Okrem neho za cirkev volili arcibiskupi kolínsky a trevírsky, za svetské kniežatá kráľ český, vojvoda saský, markgróf brandenburský a falcgróf rýnsky. Aj keď bolo dnešné Nemecko počas celého stredoveku rozdrobené, dokázalo toto územie a jeho vládcovia zasahovať do najvyššej európskej politiky. Tituly, ku ktorým sa viazalo kurfirstvo, boli politicky veľmi cenné.

     Miro je môj kamarát z vojenčiny v Plzni. Veliteľ izby, veliteľ družstva, zástupca veliteľa čaty, nakydali naňho toho dosť. Zmaturoval na stavebnej priemyslovke a na tých pár mesiacom pred narukovaním, zamestnal sa v nejakom stavebnom podniku. Ako devätnásť ročnému zasranovi, dali mu hneď partiu nezvládnuteľných robotníkov, s ktorými nikto robiť nechcel. Hodiť niekoho do hlbokej vody aby sa naučil plávať je jedna vec, zviazať mu pri tom ruky a pridať záťaž však už úplne iná. Miro už na vojenčine vážne uvažoval o emigrácii a nijako sa s tým, v uzavretom kruhu, netajil.

     Nepamätám sa už, či sa po vojenčine vrátil na pôvodné pracovisko, ale plány s emigráciou neopustil. Asi dva či tri krát sme sa stretli (nebol z Bratislavy) a posledné stretnutie na jar 1986 bolo aj rozlúčkou. Poradil som mu kam schovať valuty pred colníkmi a šťastlivo emigrovali s kamarátom cez Juhosláviu do Talianska. Treba hneď skonštatovať, že Miro bol, tak ako 99,9% vtedajších východoeurópskych emigrantov, emigrantom ekonomickým a takto to aj v Nemecku chápali.

     Ostali sme v kontakte, dopisovali sme si a približne po poldruha roku od Mirovej emigrácie, začal som špekulovať, že by som ho išiel mrknúť. To už býval v Marktoberdorfe a na jar 1988 som požiadal o devízový prísľub. Ten mi bol najprv zamietnutý, po odvolaní sa som ho napokon v septembri dostal. Rýchly kontakt s Mirom odsunul môj príchod až na november, pretože obidvaja kamaráti čo emigrovali, čakali na návštevy svojich mám. Obidvaja boli Mirovia, obidvaja z jednej dediny a ich mamy išli pozrieť synov hneď potom, ako Husák vyhlásil pre emigrantov veľkú amnestiu. Režim to mal už spočítané a siahalo sa k chabým pokusom. Na bratislavskú stanicu ma prišli vyprevadiť Mirova mama a mladšia sestra. Pribalili mi pre neho trojlitrový demižón mladého domáceho vína a nejaké klobásky; ja som mu niesol fľašu borovičky, nič iné ma nenapadlo. Nemecký colník sa opýtal iba na alkohol a cigarety a keď som vytiahol hrdlo fľaše od Spišskej borievkovice, nemecký colník len mávol rukou s konštatovaním- áá...ginn, a bol som v slobodnom svete.

      Na nádvoriach kurfirtského zámku ma zaujali hlavne moderne prevedené sgrafitá v podlubí. Neviem či nahradili pôvodné a nezachované, alebo išlo o nový počin, náramne sa mi však páčili a páčia. Pekne sa skĺbili s historickým charakterom stavby a boli pre mňa príjemným prekvapením, dôkazom udržiavania a rozvoja umeleckého remesla. Ľutujem len, že nemám odtiaľ viac a kvalitnejších fotografií.

     Miro dofrčal z práce na zánovnom volkswagene. Zvítali sme sa, zapišťal nad demižónom a pobrali sme sa nazad k nemu. V piatok podvečer po upchaných diaľniciach. More času na rozhovor. V priebehu nasledujúcich štyroch dní mi útržkovito vyrozprával príbeh ich emigrácie, čo všetko zakúsili, kde ich ako prijali a čo z toho všetkého vyvodili.

     Ich plán dostať sa do Nemecka bol hneď v zárodku ohrozený. Mali naivnú predstavu, že stačí sa dostať na Západ a tam im už rozprestrú koberec smerom ktorý si zvolia. Chyba. Talianske úrady im odobrali doklady, poslali ich do utečeneckého tábora niekam na juh a tam mali čakať na rozhodnutie, ktorý štát ich vôbec prijme. V tábore to bolo neveselé. Pár krát ich okradli a nemali predstavu kde skončia. Robili na čierno pre nejakého sedliaka, tak ako viacerí, a ten ich vysmial a vyhodil, keď si prišli pre výplatu. Vyhnal ich so slovami, že len nech sa idú sťažovať, on im vybaví, aby ich vrátili do Československa. Napokon im niekto poradil, že nech neberú doslovne to, čo im tvrdili talianske úrady, že Nemecko utečencov neprijíma. Neprijíma z cudzích táborov, ale ak by o azyl požiadali na nemeckej pôde, určite by ich riešili.

     Tak sa chlapci rozhodli, že utečú ešte raz. Z Talianska cez Rakúsko do Nemecka. Bez dokladov a s tou trochou peňazí, čo im po okradnutí a „privyrobením si“ ostali. Riskujúc, že ak ich na svojvoľnej potulke Talianskom chytia, fakt by z toho mohlo byť zle. Napokon ale, stopom, vlakom, často na čierno a peši, prešli niekde v kopcoch rakúsku hranicu a ocitli sa v Bavorsku. Viac sa nestarali, vedeli že si ich nájdu. Ľahli si na vyhriatu stráň, otvorili si od úľavy prinesené pivo a čakali, čo sa bude diať. Po nejakom čase naozaj prišli dvaja nemeckí príslušníci pohraničnej stráže, slušne ich pozdravili a odviedli ich na prvý výsluch.

     Chalani boli bez dokladov, vedeli však uviesť, kde približne sa ich pasy nachádzajú a tak si nemecké úrady mohli po ich získaní overiť, že vypovedali pravdivo, čo sa ich základných údajov týka. Za ten čas boli, myslím, zadržaní a obmedzení vo voľnom pohybe. Zároveň obidvaja veľmi rýchlo zistili, ako sú na tom so svojou stredoškolskou nemčinou a čo všetko ich čaká, až sa budú chcieť v Nemecku usadiť. Nasledoval intenzívny kurz nemčiny, boli kdesi spolu ubytovaní a ako mi povedali, nesmierne si už liezli na nervy. Ponorka ako vyšitá. Dostávali nejaké vreckové, podarilo sa im sem tam si privyrobiť. Bolo to však málo aby si mohli vyskakovať a užívať si. Po zvládnutí základov nemčiny a ukončení procesu rozhodovania čo s nimi, bol môjmu Mirovi udelený politický azyl s možnosťou požiadať o nemecké občianstvo, kým jeho kamarát Miro dostal iba povolenie na pobyt. V čase mojej návštevy mi nevedeli vysvetliť ako a prečo sa to stalo, ale ani to nijako zvlášť neriešili.

     V Marktoberdorfe si každý prenajali jednoizbový byt a s radosťou sa konečne rozlúčili, aby sa naďalej ako kamaráti stretávali. Ten môj Miro sa zamestnal vo fabrike na poľnohospodárske stroje a traktory. Robil niekedy za pásom, inokedy vyvážal stroje na parkovisko a podobne. Keď som ho navštívil, zarábal v hrubom 3100 mariek a po zdanení mu ostalo približne 1950 mariek. K tomu ešte platil dobrovoľne cirkevnú daň 50 mariek. Na moju otázku prečo sa tak rozhodol, keď som vedel, že je prakticky neveriaci, mi odpovedal, že platia ju všetci, dobrovoľne, a on sa nechce odlišovať. Nemčinu zvládol, ale čakal ho teraz miestny dialekt a on každým možným spôsobom chcel zapadnúť.

     Bavorsko je prevažne katolícke a k areálu farského kostola a kurfirstského zámku patril aj park s touto sochou Immaculaty v nadživotnej veľkosti a celej pozlátenej plátkovým zlatom. Na môj vkus zlata trošku moc, ale čo už. Obdobne ako pri čiernobielych fotografiách, aj tie farebné ma mrzia z dôvodu, že som mal iba východonemecký film ORWO a to sa podpísalo pod kvalitu. Ale opäť, čo už?

     Rozprával mi o svojom prvom zárobku v Nemecku, ešte keď nebol zamestnaný a usilovne sa doučoval nemčinu. Pomáhal nejakému remeselníkovi s krovom a strechou a na jeho veľkú úľavu, poctivo dostal za prácu zaplatené. To bol v predvianočnom čase a už tušil, že si na Štedrý večer hádam aj poplače. Mal 22 rokov, rozhodol sa ako sa rozhodol a musel len zamakať, hlavne na sebe, aby to celé malo zmysel. Keď mu počas Štedrého dňa manželka toho remeselníka zazvonila pri dverách s práve napečenými koláčmi a zaželal mu veľa šťastia, to už potom fakt smoklil a uistil sa, že predsa len urobil dobre. Stretol sa s úprimnou pohostinnosťou, prijal ju a bol za ňu vďačný. Akým spôsobom sa on postavil k svojej novej situácii, takú odozvu mohol očakávať a dostalo sa mu jej. V podobe porozumenia, ústretovosti, prijatia do komunity a zvedavosti nového okolia na podmienky tam inde a dôvody emigrácie. Že boli hlavne ekonomické? No a čože, kto by nešiel za lepším, keď tu možnosť je a Miro sa vie pričiniť o to, aby ju poctivo využil? Všetko bolo richtig!

     Keď sme spolu komunikovali o mojej návšteve, veľmi sa tešil ak by mi to vyšlo, ale pre istotu ma jemne upozornil na to, že ak na to mám. Ja som to samozrejme chápal tak, že to bude v mojej réžii, že akurát budem mať kde prespať a čosi si navaríme. Potom mi to vysvetlil, pretože akonáhle sa ozval kde je a ako sa má, dostali sa k nemu rôzne požiadavky, že by snáď mohol zohnať nejaký videorekordér, keď už tak dobre zarába. To ho hrozne rozčuľovalo, sám nemal ani prehrávač, stará bedňa Telefunken mu úplne stačila a nechápal, kde našinci chodia na nápady, že na Západe je všetko zadarmo.

      Kým sobota bola taký obyčajný, sychravý novembrový deň, v nedeľu začalo kydať snehu o dušu a kydalo až do pondelka.

     Isteže, z toho čistého platu si ako slobodný mládenec mohol dosť dovoliť. Za jednoizbový byt platil 300 mariek, ale to bol aj jeho najväčší výdavok,  možno okrem splátky za ojazdené auto, tú si však nepamätám. Potraviny a benzín mu veľmi z príjmu neodčerpali, o zvyšku si rozhodoval podľa potreby. Doma hrával futbal za miestny klub a o podobné možnosti sa zaujímal aj v Marktoberdorfe. Zobrali ho do kádra, ale iba neoficiálne, pretože registrovaný ostal v Československu. Raz však v mačafte chýbalo veľa hráčov a Mira postavili v cudzom drese do zápasu, ktosi však odhalil, že to nie je ten hráč, ktorého dres pobehuje po trávniku. Aj keď bol Miro v neprítomnosti odsúdený za trestný čin opustenia republiky a jeho majetok, nula, prepadol v prospech štátu, registrácia v domácom klube nezanikla. A tak sa stalo, že po urputných rokovaniach, za 120 západonemeckých mariek, bol Miro predaný do zahraničného klubu. Dedinský klub hýril valutami a Miro mohol už oficiálne vycestovať na sústredenie do Talianska. Trvalo to však krátko, pretože už počas mojej návštevy mal nejaké problémy s kolenom a musel napokon kopačky zavesiť na klinec.

     Z takýchto a mnohých ďalších drobných detailov, sa mi vynáral Mirov príbeh. V meste žilo vtedy asi päť či šesť Slovákov a asi toľko isto Čechov. S niektorými som sa stretol a ich príbehy a postavenie v spoločnosti bolo približne obdobné. Zapadli a mali sa dobre. Stretol som aj zopár jeho nemeckých priateľov a priateliek, rozhovor však viazol pre moju neznalosť nemčiny a Miro musel prekladať. Ale všetko v pohode a evidentne dokázali rozlíšiť, kto je Čech a kto Slovák. Niežeby to bolo až tak dôležité, ale podstatne menšej obľube sa mohli tešiť Poliaci. Bolo ich tam dosť a sprevádzala ich, vďaka jednotlivcom, nedobrá povesť. Veci vyložené na chodník pre charitu či Červený kríž; nábytok, spotrebiče či oblečenie, často mizli v autách tých šikovnejších skôr, ako ich dodávka charity začala zbierať. Toto miestny vnímali a nemali pre to žiadne pochopenie.

     Keď sme v piatok podvečer prišli do Marktoberdorfu, jedna z prvých vecí čo ma zaujala, bolo množstvo potváraných garáží a pri nich nikde nikoho. Niektoré boli úplne prázdne a tak som sa domnieval, že sú na predaj či na prenájom a takto sa núkajú. Ale mnohé boli doslova prepchané vecami. Pracovný ponk a náradie kade tade, pneumatiky, sánky, bicykle alebo lyže, chýbalo iba auto a brána dokorán. Miro si to nevšímal a ako naturalizovaný domáci len čosi poznamenal, že na čo by zamykali garáž, keď si len na hodinku či dve odbehli niekam po nákupoch. Ba či to ešte takto praktizujú domáci v Marktoberdorfe a inde v Nemecku? Nechávajú ešte vonku sušiť prádlo?

     Na moje veľké prekvapenie, najmenej obľúbenými emigrantmi však boli tí z Východného Nemecka. Bolo to nepochopiteľné, zdôvodniteľné možno rozdielnosťou medzi Bavormi a Sasmi. Lebo jedno si treba priznať. Rozdielny sme. Nie len vo svete či v Európe, ale aj v jednotlivých krajinách. Kto toto bude popierať, kto sa bude snažiť tieto rozdiely umelo tušovať či naprávať, nepochodí dobre. Miro bol nadšený z toho, akí sú v Bavorsku milí ľudia, ale hneď mi povedal, že v susednom Bádesku- Wurttembersku sú ešte pohodovejší, ak sa to vôbec dá, akurát že dialekt je tam úplne iný a robí mu ešte problémy.

     Oni tí Nemci z NDR boli proste divní. U viacerých prevládalo presvedčenie (1988), že ja Nemec- ty Nemec a ty sa už nejako o mňa postaráš. Toto bolo necelý rok pred tým, než začal ten masový exodus cez západonemecké ambasády v Budapešti a neskôr aj v Prahe. Ešte ich nebola taká halda, ale bolo ich strašne veľa, čo dávali Honeckerovi vale. Ako som sa ale od Mira dozvedel, potom ako zistili, že v niečom treba na sebe aj zapracovať, že o pečených holuboch to nebude, viacerí sa rozhodli vrátiť na východ. Neviem koľko bolo takých prípadov, ale boli a bolo to pre mňa prekvapujúce. O to viac, že ako dnes zisťujem, východonemecká vláda sa konfrontácii s opozíciou radšej vyhýbala a umožňovala ľuďom nepohodlným režimu vycestovať. V roku 1983 bolo takýchto povolení udelených približne 10.000, prevažne ľuďom v dôchodkovom veku, v roku 1989 to už bolo 39.000 občanov NDR uvoľnených zo štátneho občianstva. Podrobnejšie tu: https://is.muni.cz/th/65242/fss_b/Bakalarska-praca-Trubacova.pdf

     V tej dobe teda nemalo Nemecko problém prijať hocikoho, predpokladané množstvá zrejme tiež nikoho nestrašili, stačilo dodržať len tie základné požiadavky, ktoré Nemecko priviedli v uplynulých desaťročiach ku prosperite. Kto bol ochotný toto prijať, nemusel sa prakticky ničoho obávať.

     Posledný večer u Mira a rozlúčka, ako inak, s dostatočnou zásobou piva. Obidvaja Mirovia po mne poslali nejaké veci rodine. Platne a oblečenie sestrám, nejakú marku mamám. Najzvedavejší boli otcovia. Keď sme sedeli s otcom a sestrou toho druhého Mira u nich v obývačke (mama opäť čosi chystala v kuchyni, čím by ma ešte dokŕmila), položil mi Mirov otec zásadnú otázku. Bolo jasné, že s emigráciou syna nebol vyrovnaný. Opýtal sa ma, či by som ja emigroval, keď som teda videl, ako to tam je.

     Povedal som mu popravde, že o emigrácii som nikdy ani len neuvažoval, bol som poldruha roka ženatý (možno preto ma pustili von) a nikdy som si ani len nevedel predstaviť, čo by som si v tej cudzine počal. Ale keď som videl ako sa tam majú, nie po materiálnej stránke, ale celkovo, aké uplatnenie si tam človek pri troche usilovnosti môže zabezpečiť, nebál by som sa tam ostať.

     Mirov otec ma celý čas pozorne počúval, potom sa pozrel na dcéru a poslal ju, protestujúcu a so slzami v očiach, z izby von. Asi sa bál, aby nespochabela a neušla za bratom. O rok to už bolo našťastie neaktuálne.

 

Miluj blížneho svojho

     Dvadsaťjeden ročný Ludwig Kern, zbavený nemeckých občianskych práv ešte ako neplnoletý, blúdi predvojnovou Európou bez dokladov ako utečenec, ako desaťtisíce iných. Zatknú ho v Rakúsku, skúša to opäť v Československu, hľadá pomoc u matkiných príbuzných v Maďarsku. Spoznáva na svojej púti milovanú Ruth, niekoľko krát sú pre opakujúce sa zadržania a vyhostenia odlúčení, ale utečenecká komunita je už tak veľká a silná, že dokáže dať ľudí stratených po Európe dohromady. Pohľadnice, odkazy v kaviarňach či overených ubytovniach, odkazy cez cudzích ľudí, ktorí ale predsa len niekoho poznajú a dá sa na nich spoľahnúť.

     Potom spoločná cesta cez Švajčiarsko do Francúzska, niekde práca, niekde väzenie, do toho choroba a zúfalstvo, opäť odlúčenie a stretnutie a napokon neuveriteľné šťastie a náhoda. Niekoľko priateľov v Paríži im dá počas ich neprítomnosti dokopy pár tisíc frankov a s ľuďmi z Výboru pre pomoc utečencom im zakúpia dva lístky z Barcelony do Mexika. Mexická vláda sa rozhodla prijať stopäťdesiat emigrantov, dať im povolenie na pobyt a prácu za podmienky, že cestu si dokážu uhradiť sami. Ludwig a Ruth si v antikvariáte kúpia španielsku gramatiku a niekde na Elyzejských poliach, na prechádzke ktorou vstrebávajú práve nadobudnuté šťastie; uslzené šťastie, ktoré stálo život ich priateľa Steinera, sa román E. M. Remarqua „Miluj blížneho svojho“ končí.

     Európa pred osemdesiatimi rokmi, kedy ňou blúdil Ludwig Kern. Európa pred rokmi bezmála tridsiatimi, kedy šťastie v nej pokúšal Miro. Európa dnes. Čo sa zmenilo?

     Podľa mňa len to, že sú to vždy iní ľudia, ktorých čosi podobné ženie do cudziny. Nespochybniteľné ohrozenie na živote, túžba po bezpečnejšom a slobodnejšom prostredí, snaha o vylepšenie ekonomického postavenia. Každá z pohnútok môže byť relevantným dôvodom na cestu do cudzieho sveta. Každá pohnútka sa zakladá na práve človeka riešiť si svoje veci a ak je to nutné, aj porušovaním predpisov, ktoré mu v tom bránia tam, odkiaľ tak túži odísť.

     Prekročením tejto hranice, geografickej, politickej či spoločenskej, toto právo emigranta porušovať predpisy ale zaniká. Ocitá sa práve tam, kam sa chcel dostať a je najvyšší čas, aby sa pokúsil postarať sa o seba a o svojich blízkych. O to mu predsa išlo. Zachrániť sa ako Ludwig Kern, zabezpečiť sa ako Miro. Ak vedel že práve toto chcel, musí tiež vedieť, že toto práve dosiahol. Je načase sa poďakovať každému kto mu pomohol a dokázať tak, že to nebola márna pomoc. Že utiekol v prvom rade pred niečím, nie že si prišiel po niečo.   

 

 

 

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

NDS priklepla Doprastavu zákazku bez súťaže, postaví privádzač do Žiliny

Združenie k výstavbe úseku diaľnice D1 Hričovské Podhradie - Lietavská Lúčka za 427,2 milióna eur si pribalí aj zákazku za 23,5 milióna.

EKONOMIKA

Firmy nutne potrebujú ľudí, z Ukrajiny im ich vláda dovoliť nechce

Richter hovoril o možnosti vpustiť na náš pracovný trh ľudí z tretích krajín.

EKONOMIKA

Právnici, ktorí radili pri predaji Eurovey a príchode Číňanov

Právnické firmy ukázali top obchody, pri ktorých radili.


Už ste čítali?