Sen o opustených veciach

Autor: Dušan Koniar | 20.10.2015 o 16:02 | Karma článku: 7,29 | Prečítané:  642x

V sobotu som prišiel z práce neskoro a na počítači si pozrel, čo nového u priateľov. Miro uložil ďalšiu fotografiu, zapôsobila na mňa, zdieľal som ju a išiel som spať. Mirove fotky sa mi potom zliali jedného krásne zamotaného sna.

 

Pozrite sa čo opúšťame a čo opúšťa nás.

Išiel som, vari nadránom, dolu vlhkým lesom a v strede strmej čistiny, stretol som, či mal som sa stretnúť, s dvoma kamarátmi. Kto to zistí? Jeden bol reálny človek, s menom, tvárou a hlasom jemu patriacimi, ten druhý bol z tých, ktorý sa prisnia. Poznáte ich, ale neviete priradiť ani meno, ani tvár, ani hlas; ani okolnosti za akých ste ich spoznali. Počkali na mňa, známy aj neznámy a chodníčkom po vrstevnici sme spolu pokračovali ďalej, akoby to tak malo byť.

Vošli sme opäť do lesa tým chodníčkom a rozprávali sme sa o vykurovacích telesách. Nepýtajte sa ma prečo. Chlad som necítil, iba vlhkosť lesa a ktorýsi z tých dvoch mi vysvetľoval, ako sa muruje špeciálna stena, ktorá udržuje teplo a vykuruje celý priestor bez potreby akéhokoľvek média, ktoré by to teplo produkovalo. Nebolo to žiadne perpetum mobile, všetkému som rozumel a všetkému som uveril, všetko malo racionálny základ, lebo to bol sen.

Lebo to bol sen, les sa začal meniť na húštinu vysokých, neznámych jednoročných rastlín, vyšších od nás; sýto zelených, so spodnými výhonkami preťaženými vlhkosťou. Chodníček však viedol aj pomedzi ne, stehná som už mal úplne mokré a stále sa mlelo o vykurovaní.

Niečo ako pokrútené a bezlisté kmene viniča či brečtanu, zmravňovalo tú spleť mohutnej buriny a my sme vychádzali na redšie zarastené priestranstvo, kde už bolo badať dávnejšiu prácu človeka, ktorú však nejaké okolnosti v určitom okamihu zastavili.

Bol som posledný v tom našom malom husom pochode, počúval som hovorené, ale pomedzi tú rednúcu vegetáciu, začínal som rozoznávať akúsi samotu, usadlosť, či okraj neznámej obce. Zanedbané, ale nie úplne prázdne a opustené sídlo človeka. Naopak, jeho prítomnosť bolo stále cítiť zo všetkého možného, čo sa mi vynáralo ponad chrbty kamarátov a medzi rozkmitanou zeleňou.

Išiel som si oči vyočiť z toho strateného, do tohto okamihu opusteného a v tom istom okamihu mne sa zjaveného závanu bukolického jestvovania. Ťažkého a nekompromisného k zjednávaniu o chvíľke odpočinku, o odložení práce napotom. O zjednávaní o čosi ľahšie bytie na tomto svete, kde všetko si je nutné dorobiť či vyrobiť a udržať samému, v neustálom kolotoči dní, ročných období, situácií nečakaných aj predvídateľných. Kedy po všetko si je nutné ďaleko zájsť, dovliecť to v noši či na rebrináku, dotiahnuť traktorom; čo potom ale musí dlho slúžiť a nikdy už nie je súce na vyhodenie.

Po pravej strane, v stráni, iba kúsoček odo mňa, stála drevenica s vyrezávanou pavlačou nad kamenným murovaným prízemím. Bola to samota osamotená v okolitej húštine, prechádzali sme jej dvorom. Zo všetkého čo bolo kedysi opakovane natierané farbou, sa tie farby po vrstvách odlupovali a nikto sa už nemal k tomu, aby to zmenil. Už dlho nie. Na pavlači ovísali šnúry a na nich nehybne čakali na zvesenie handry, montérky a rôzne prádlo. Nie po včerajšom praní, nie k dnešnému prevliekaniu. Boli tam roky, ale stále ešte potrebné, však raz sa na niečo zídu.

Určite bolo skoré ráno. Svetlo také skúpe, slnko niekde za netušeným obzorom a všade pusto. Všetkému však dominovalo upokojujúce ticho, v ktorom sa nebolo čoho obávať, čím sa znepokojovať. Prerušovala ho iba nekonečná prednáška u zázračnej horúcej stene. Moji kamaráti kráčali bez prerušenia ďalej, nič okolo seba nezaregistrovali a na tej samote som bol skutočne iba ja sám. Išli sme a išli, ja som spoznával jednotlivé haraburdie a veteš a uisťoval sa, že toto aj hento je určite z tej či onej Mirovej fotografie. Nadával som si, že nemám fotoaparát so sebou a sľuboval som si, že sa sem okamžite vrátim, akonáhle to bude možné.

Kamaráti nevnímali a ja som teda nekomentoval. Na dvore rozheganý, všetkým možným zaprataný stôl. Staré váhy a porozhadzované závažia, lampa, kniha či zošit, tesárska ceruzka, taniere a misky, dávno odsunuté stoličky, debničky poopierane o rednúcu jabloň s drobnými lístkami. Náradie po zemi aj uložené na priedomí. Vedľa stola, tiež nakrivo postávajúci smaltovaný sporák. Ešte sa z neho dymilo a videl som aj jasne dohasínajúcu pahrebu. Jedna z liatinových dosiek musela byť posunutá, inak by som ju nevidel. Na okraji niečo chladnúce v hrnci, nekonečne prihrievané, ak by to niekto ešte chcel.

Všetko pusté iba pre túto chvíľu, lebo v drevenici určite niekto spal. Inak by to nedávalo zmysel. V drevenici niekto spal, na bidlách sa už vrteli sliepky, len sa im nechcelo ešte von. Nikto ich nevolal. Mačky už boli tiež určite hore a opatrne nás sledovali prikrčené kúsok od nás. Psík nás tiež videl zo svojej búdy. Tlama zložená na predných labkách, ale my sme boli pre neho tak nezaujímaví, že sa neobťažoval mrhať energiou. Pre istotu však ticho vrtel chvostom, ak by sme sa mali v tom okamihu skamarátiť.

Taký som mal pocit. Prechádzal som krížom cez dvor samoty s dvoma kamarátmi, oni však boli v inom svete a ostávali v ňom. V tom cudzom, dávnom svete som však nebol sám, len som prišiel trošičku zavčasu, aby sa mi ktokoľvek zjavil, prihovoril sa mi, odohnal ma či sa na mňa usmial a odzdravil na dobré ráno.

Ten dávny kolotoč neprerušovanej práce a žitia sa už na mnohých miestach definitívne zastavil. Tí čo kolotoč neustále roztáčali z neho zároveň vystúpili a redne záujem zviesť sa, lebo poháňať sa dá iba spôsobom, ktorý je už dnes nepríťažlivý a archaický. Už to len dožíva, mizne nám pred očami a s ním všetky tie „nepotrebné“ veci, ktoré však boli kedysi tak nutné a cenené, lebo bez nich sa jestvovalo ťažko. A aj to mnohorako „uľahčené“ jestvovanie bolo, z dnešného pohľadu, ťažké. Už ho nechceme, už sa ho bojíme, už ho nemôžeme vedieť žiť. Niektoré z jednotlivých vecí ešte zachránime na policiach. Ako spomienku na babičku, ako štýlový chalupár, ako zberateľ.

Ráno po zobudení, sen mi ako iné nevyprchal z mysle. Ostal pevne zakorenený a vyrozprával som ho. Večer, opäť po návrate z práce, mrkol som na Mirovu časovú os a prelustroval tisícky jeho fotiek v presvedčení, že spoznám tú olúpanú drevenicu, tie mosadzné váhy, sivejúcu jabloň, pootvorené okno, tiché priedomie alebo čokoľvek zo sna snáď zabudnuté, čo by mi reálna fotka znovu do toho sna vrátila.

Nebolo však medzi tými fotkami ničovaté nič, čo by reálne a z toho istého uhlu videné, bolo aj v mojom sne. Bolo však na nich všecičko všetko, čo som v noci, hádam v priebehu niekoľkých sekúnd, vnímal ako zmiznutý svet minulých generácií, našich spoločných predkov a hádam preto som sa v ňom cítil tak príjemne a dobre. Nič ma nerušilo, nič ma neprekvapovalo, akoby sa tak malo stať, akoby sa tak bežne stávalo, že je nám dobre.

Dnes ráno som zavolal Mirovi, zobudil som ho a sen som mu v skratke vyrozprával. Zároveň som si vypýtal súhlas s uverejnením jeho fotografií. Z toho množstva sa mi ťažko vyberalo a z vybratých už ťažko vylučovalo. Pekného ale nie je nikdy dosť.

Krátko o autorovi fotografií. Miroslav Trimay, fotograf na voľnej nohe, môj kamarát a spolužiak zo strednej školy. Banskobystričan, s ktorým sa vidím zriedkavo, často však vďaka jeho fotografiám vidím kade sa motá, čo vníma a čo prežíva. Čau Miro, veľa pekných vnemov prajem a ak by to v novembri vyšlo, budem sa tešiť.          

 

 

 

  

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Slovan neplatí ani za nájom štadióna, mestu dlhuje takmer 400-tisíc eur

Hokejový klub nemá na výplaty ani na nájom štadióna. Vedenie tvrdí, že sezónu v KHL dohrá.

SVET

Člověk v tísni: Z Donecka nás vyhnala aj ruská propaganda

Ruské médiá tvrdia, že humanitárna pomoc je využívaná na špionáž, hovorí JAN MRKVIČKA.


Už ste čítali?