Povedal Fico na margo Mečiarových amnestií a uzavrel s ním koaličnú dohodu. Bude tomu už desať rokov. Buď sa za tú dekádu pod Slovenskom prepadáva pôda, buď nás zaplavuje vysoká hladina akéhosi podivného kalu, isté však je, že nízka a zákerná, špinou a aroganciou páchnuca morálka vládnej strany sa už skrytá v suteréne necíti dobre. Je jej tam úzko a temno, povahou je to márnivá parádnica, chce byť a potrebuje byť videná. A tak neváha vyliezať zo svojej krypty a umrlčí háv núkať ako svadobnú róbu.
V Banskej Bystrici na programovej konferencii Smeru, povedal však Fico aj niečo iné. Povedal to len túto sobotu a svojim tvrdením nepriamo potvrdil to, o čom jeho vládnutie bolo. Že neexistuje a nikdy neexistoval žiaden Fico I. ani Fico II. že tu máme stále toho istého Fica, zákernejšieho ako plyn bez farby a zápachu, zákerne lahodného ako plyn rajský, ktorý by mnohí nedbali vdychovať večne.
„Hospodársky rast, inflácia a nezamestnanosť nie sú predmetom kampane a to potvrdzuje, že tieto čísla sú mimoriadne dobré.“ Ak teda Fico takto hľadí na svoju prácu musí pripustiť, že to, čo je zjavným predmetom súčasnej kampane, to má výsledky veľmi zlé. Tam je čo naprávať, tam je koho viniť a brať na zodpovednosť. A ak niekto nie je slepý, nemohol si nevšimnúť, čo na neho kričí z každého volebného plagátu, billboardu či sloganu, čím sa zaštíťujú politici, čo najviac berú do úst, čo rovnako ako oni vnímajú ako najväčší problém Slovenska aj voliči. Kradnutie, klientelizmus a korupciu. Kradnutie, klientelizmus a korupciu a do tretice opäť len a len, kradnutie, klientelizmus a korupciu.
Kradnutie, klientelizmus a korupcia dosiahli také štádium, že by som sa neobával inovovať dávny slogan samotného Fica- Ako sa kradlo za Fica, nebude sa už kradnúť ani len za Fica. Neverím, že ešte je z čoho, neverím, že sa dá ešte viac. A ak je kradnutie, klientelizmus a korupcia naozaj najvypuklejším problémom Slovenska, čím sa ho Fico a jeho Smer, desať rokov po pohŕdavom vyjadrení sa o morálke jeho koaličného partnera, snaží prekryť?
Svojou vlastnou morálkou, ktorá vyzývavo pľuje z parlamentného balkóna všetkým slušným ľuďom do očí. Pľuje cez ústa tisíc krát oklamaných starých ľudí, pľuje cez zrejme prvý krát do kamery klamúce ústa sotva zarastajúcich chumajov, brigádnikov Smeru. Tých chumajov, ktorým zdravotné sestry pomáhali na tento svet, ktorých učiteľky učili prvé kostrbaté písmenka. Ktorí sa poponáhľali obsadiť miesta tam kam ich poslali, kde mali sedieť iní. Ktorí (chumaji) ani len netušia, prečo tam vlastne prišli a čomu slúžia.
Odpor učiteľov a sestričiek nie je len o ich platoch. Je z veľkej miery práve o kradnutí, klientelizme a korupcii, s ktorými sa ich rezorty potýkajú nie menej ako iné. Odpor učiteľov a sestričiek je pre Fica nepríjemnou témou a treba ju prekryť inou, pre Fica príjemnou témou. A Fico sa rozhodol svojsky. Nie zabiť dve muchy jednou ranou, v čo možno dúfal. On, nešťastník bez vízií a štipky zodpovednosti za svoje konanie, vypustil z fľaše dvoch džinov naraz. Vypustil džina svojho právneho suterénu, keď si dovolil mávať v ruke dokumentom, ktorý v žiadnom prípade v ruke držať nesmel a nesmel o ňom tárať. A vzápätí vypustil aj toho druhého, džina svojho suterénu morálneho. Lebo nech to bol hocikto, kto má na svedomí ten trapas z parlamentného balkóna, je to výsledok kolektívneho svedomia Smeru, opantaného vlastnou spupnou hlúposťou, skrytou v Paškovom zahundraní- vyhraj voľby a môžeš všetko.
Navyše, v nedeľnej relácii RTVS „O päť minút dvanásť“, v priamom prenose, potvrdil minister vnútra Kaliňák ten právny suterén svojho predsedu a tým aj svoj. Nemal tam vôbec byť Kaliňák, Fico tam mal byť, čo sa už ale dá čakať od nešťastníka bez vízií a zodpovednosti za svoje konanie. Fico sa mal popasovať o tie svoje konania a tvrdenia o Matovičovi, lež neurobil tak. Kto čakal niečo iné, je asi naivný. Rovnako naivný je však aj Fico, keď sa rozhodol odsunúť prílišný záujem médií a spoločnosti o štrajky učiteľov a výpovede sestričiek vyťahovaním daňových dokladov Matoviča. A vzápätí, čo ho to len napadlo (jeho alebo nejakého poskoka, domnievajúceho sa, že vyplní Ficovo zbožné prianie), pozvať na parlamentný balkón brigádnikov Smeru, aby sa neušlo miesto učiteľom a sestričkám, kvôli ktorým bola mimoriadna schôdza zvolaná. Čo sa už len mohlo na tej schôdzi prevaliť, čo tak nebezpečné by tam odznelo, že svedkami toho nemohli byť všetci prítomní z učiteľov a sestričiek, ale len niektorí? Nuž zrejme nič, išlo len o to, že ak vyhráš voľby môžeš všetko a tvojmu zvrátenému egu a suterénnej morálke robí nesmierne dobre, ak zohráš divadielko. Pretože tá fraška na balkóne mohla byť tým divadielkom, ktoré na čas odpúta, pre zmenu, pozornosť od Matoviča naspäť k učiteľom a k sestričkám.
Matovič patrí medzi ľudí, ktorým ťažko uverím čo i len nos medzi očami. Nijako ma nikdy nepresvedčil. Vymýšľa hlúposti, zatemňuje a obratom naivne rozjasňuje niečo, o čom je ťažko zistiť, či to vôbec má reálny základ. Bol mu ponúknutý bombastický úplatok, napokon to však bol iba žart. Neradno sa s ním púšťať do debaty o čomkoľvek, lebo kontrolky mu neblikajú, ale odposluch je možný. Oblieka si všakovaké tričká, v rôznych tóninách ziape a lká, nijako ma však nepresvedčil ešte o ničom. Verím mu, že nemusí a nechce Fica, neverím však v to, že z tých istých dôvodov ako ja. To ale nie je podstatné, aký mám názor na Matoviča. Podstatnejšie však je, že som rovnako ako on presvedčený o tom, že Fico máva niečím, čo v rukách držať nesmie, že zverejňuje niečo, o čom rozprávať nesmie. Nie verejne a v priamom prenose, citujúc pri tom a odhaľujúc pri tom podrobnosti z dokumentu. Tento právnik Fico, so svojou suterénnou morálkou aj právničinou, mal naopak o tom dokumente rozprávať na polícii. Ako sa k nemu dostal, kto mu ho poskytol a za akých okolností.
Kradnutie, korupcia a klientelizmus presiakli tak hlboko pod povrch tejto spoločnosti, že s jej dôsledkami sa stretávame na každom kroku. Podpísali sa pod každú nedoriešenú kauzu. Každá bola zahmlená, rozmelnená, odložená či preskočená inou. A medzi tými medializovanými sú stovky a tisícky ďalších, ktoré sa udiali bežným ľuďom, avšak svojimi rozmermi a dopadmi sú každá jednotlivo pre spoločnosť bezvýznamné. Nebyť toho, že sú ich stovky a tisícky a všetky spoločne vypovedajú o nevymožiteľnosti práva na Slovensku, o nedbanlivosti až nečestnosti sudcov aj vyšetrovateľov, o príliš dlhom konaní pred súdom, o stovkách a tisíckach prípadov, kedy je pohodlnejšie a bezpečnejšie byť na Slovensku dlžníkom ako veriteľom, páchateľom ako obeťou. A o tom, že každá jednotlivo je pre spoločnosť síce bezvýznamná, pre toho jednotlivca, jedného zo stoviek až tisícov, však kľúčová a často rozhodujúca o jeho ďalšom osude a fungovaní. A niekedy aj o jeho konci.
Niet však nad osobnú skúsenosť, prejsť si týmto divne ozubeným mlynom slovenského súdnictva, ktorý jedného rozomelie na kašu a druhému namelie do kešene. Jeden sa potom dozvie rôzne skutočnosti, pri ktorých síce ostáva rozum stáť, na druhej strane, udrží ho to v určitej vnímavosti voči tomu, čo stvárajú a vyvádzajú druhí. Napríklad taký Fico s materiálmi z daňových dokumentov jednej súkromnej firmy, prešetrovanej v rámci bežnej (?) daňovej kontroly.
Vyhral som súd, keď som zažaloval dlžníka a zrejme si akurát tak môžem pískať. Zaplatil som súdny poplatok a vyhral som. Zaplatil som poplatok exekútorovi a začal som sa domáhať svojho. Chuj tam s tými necelými troma tisíckami, za ten poznatok mi to hádam aj stálo. Exekučný úrad sa zmohol na nakuknutie do katastra a zistil, že dlžník nie je majiteľom žiadnej nehnuteľnosti. Nakukol do registrácie vozidiel a zistil, že nevlastní žiadne auto. Nakukol na dlžníkov účet a zistil, že je zaťažený dlhmi a nič na ňom nie je. Požiadal som exekútora, nech nahliadne do daňového priznania (priznaní) dlžníka, neodpisujú sa z majetku len autá. Dosť nechápavo na mňa hľadel a vysvetlil mi, blbečkovi, že zákony sú postavené tak, že exekútor a vlastne ani nikto iný, do daňových dokladov nahliadnuť nemôže. Ani kladné rozhodnutie súdu o mojej veci, ani zákonné vymáhanie si svojej pohľadávky cez exekútorský úrad, nedáva tomuto právo zisťovať, aký majetok vlastne dlžník (firma) odpisuje z daní a z čoho by bolo možné hradiť dlh.
Daňové tajomstvo je neuveriteľne žiarlivo strážené a prístup k takýmto údajom má jedine vyšetrovateľ, ktorý samozrejme prístup zdôvodňuje riadnym vyšetrovaním. Buď daňový úrad zavetrí nejakú čertovinu a podstúpi to na vyšetrovanie, alebo vyšetrovateľ koná na základe podnetu inej strany. Lenže minister vyšetrovania, tiež právnik Kaliňák, v relácii RTVS prehlásil, že tie inkriminované dokumenty z daňovej kontroly Matovičovej firmy Fico nemá od polície, pretože polícia žiadne takéto dokumenty nemá a nemala. Nuž toto je pre zmenu Kaliňákov suterén a nech si v ňom drží čokoľvek, páchne to príšerne. Mať vedomosť o tom, že kde kto máva pokútne zohnanými dokumentmi, ktoré jednoducho mať nesmie, vyškierať sa v priamom prenose na osobu, ktorej sa tie dokumenty týkajú namiesto toho, aby s vážnou tvárou prisľúbil, že ako minister vyšetrovania toto vyšetrovaniu rozhodne neunikne, to už chce naozaj veľkú dávku cynizmu.
Právnici Kaliňák a Fico v priamom prenose hovoria o niečom, čo vážne zakladá podozrenie, že majú vedomosť o porušovaní zákona. Nie Matovičom. Niekým iným, kto sa dostal k dokumentom, ku ktorým sa síce dostať mohol legálne, ak je to zamestnanec daňového úradu, ale rozhodne nemohol s nimi legálne oboznamovať také nuly, ako je predseda vlády alebo minister vnútra, pretože z pohľadu dodržiavania daňového tajomstva, sú to také isté nuly ako ja alebo vy!
Nulou pre mňa minister Kaliňák ostáva aj v ďalšom tvrdení, s ktorým sa v RTVS v nedeľu predviedol. Ohuroval tým, že daňové doklady dostal Fico od anonyma a že ho zverejní v najbližšej dobe. Tak bol to anonym, alebo už minister vyšetrovania stihol vyšetriť jeho identitu? Alebo sa obidvaja právnici domnievajú, že verejnosť im zožerie zjavnú skutočnosť, že Fico sedí za tým istým stolčekom „prestri sa“ ako Mečiar a na ňom si vždy nájde to, čo by tak veľmi potreboval?
Čo tak skúsiť raz pohľadať odpovede na otázky nespravodlivosti, etiky...?
