Bez pretvárky (pre Stanislava Fořta)

Autor: Dušan Koniar | 28.2.2016 o 23:30 | (upravené 29.2.2016 o 9:35) Karma článku: 3,24 | Prečítané:  534x

Existencia bez pretvárky by sa mala rozvíjať ako samotné jestvovanie, ktorého priebeh a príbeh sa podpisuje na človeku.

Vizuálne na jeho fyzickej podobe, s ktorou môže vedome či len podvedome narábať. S cieľom zmenu podškrtnúť alebo retušovať. Alebo ju cielene meniť nemusí, v presvedčení, že dobré je to tak ako to je. Napríklad aj v takom prípade, ak sa v konkrétnej fyzickej schránke poflakuje nefalšovaný Oblomov.  

Mentálne na rozmere a nasmerovaní jeho empatie, do zreteľnej a hlavne predpokladateľnej reakcie na udalosť, s ktorou je nutné sa vysporiadať. Vysporiadať sa s udalosťou preto, pretože sa ho bytostne týka a pasivita by ublížila jemu alebo jeho blízkym. Alebo preto, pretože situácia je tak vyhrotená a zlá, že reagovať musí každý. Hoci aj z opačného konca sveta. To však už nie je parketa pre literárneho hrdinu Gončarova.

Až vo vysokom veku a na sklonku života, spoznáva Bjornstjerne Bjornson problémy vzdialeného, cudzieho a fakticky neexistujúceho Slovenska a stáva sa jeho húževnatým zástancom. Émile Zola možno netušil, že nemenej húževnatá obhajoba Alfréda Dreyfusa v článku „Žalujem!“, mu vynesie ročný trest vo väzení a následnú emigráciu pred ním. V tom je ale čaro toho predpokladateľného. Pretože dá sa predpokladať, že prvý zástanca impresionistov, toto vediac, žaloval by ešte prudšie.

Bjornson reagoval na útlak cudzieho národa, s ktorým ho nikdy nič nespájalo, neprijateľný však preňho bol útlak v akejkoľvek podobe, tak sa angažoval. Zola sa zachoval obdobne v prípade jednotlivca. Síce jeho krajana, preňho však tak neznámeho ako Slovensko pre Bjornsona a proti ktorému súdna a štátna mašinéria Francúzska, Zolovej vlasti, viedla zúrivú a nespravodlivú kampaň.

Zola už nežil, keď sa Bjornson začal zaujímať o Slovensko. Ich angažovanosť v prospech práv iných a cudzích však delí iba necelé desaťročie. Desaťročie z prelomu storočí, ktorých prelínajúci sa záver a začiatok nesú tak príťažlivé označenie- Belle Époque (krásna doba, krásne časy). Jedná sa o obdobie (1890- 1914), ktorého trvanie, pridajúc plus mínus storočie, zhoduje sa s trvaním našej nedávnej minulosti, rátané od prelomového roku 1989.

Aký prívlastok by sme tomuto štvrťstoročiu Slovenska dali? Čo krásne by sme v jeho priebehu a príbehu našli? Odpovedz si, milý čitateľ, sám. Tvoju odpoveď však poznám a som z nej s tebou smutný.

Ak spomínam Krásnu dobu a aktivity vtedy už rešpektovaných umelcov, ktorí dokázali prehovoriť aj do vecí verejných, nepripomínam to preto, že to boli umelci, u ktorých by sa nejaká forma buričstva dala predpokladať. To obdobie, ak vôbec u Bjornsona existovalo, to už mali dávno za sebou. Čoho boli však súčasťou a čo mali ešte pred sebou, to bola prudko sa meniaca spoločnosť a tieto výrazné zmeny si vyžadovali reakcie zodpovedných. A to platí pre každú dobu, Krásnu alebo Škaredú.

Doteraz ešte nikto nedokázal presvedčivo zargumentovať, na ktorú stranu sa vlastne ruiny berlínskeho múru zosunuli. Ktorú časť Európy zasvinili tým, čo z obidvoch strán múr zadržiaval, alebo sa aspoň tváril, že zadržiava. Niečo pred niekým, alebo niečo pre niekoho. Niekto tvrdí, že múr zadržiaval slobodu a demokraciu Západného sveta pred Východnou Európou. A že teda sloboda a demokracia, vovalili sa už ničím nespútavané do toho priestoru. Iní sú toho názoru, že náš bývalý režim dával každému prácu, že sa žilo jednoduchšie a bezpečnejšie. Že na poliach dozrievala pšenica, z komínov sa valil dym, do baní sa fáralo. A to napĺňalo triedy žiakmi a paneláky novými obyvateľmi a aj keď bez možnosti slobodne vycestovať, čo nám vlastne chýbalo?

Lenže, je tu to lenže...prešlo ďalšie štvrťstoročie a my, nepredelení múrom, stojíme oproti sebe, či snáď vedľa seba, a čelíme Európe úplne inej, než aká sa vtedy chcela tak jasavo spájať. Európa stratila značnú časť svojej suverenity a vízií, v Európe sa hromadia nielen ruiny nedávneho múru, bude musieť čeliť aj tým, ktoré vzídu z nových múrov. Každý, kto tvrdí, že mu na Európe záleží, tvrdí tak isto, že vie ako ruiny (čierne stavby?- nové mury?) odpratať. Čo už však nespresní je skutočnosť, že na túto záslužnú prácu chce použiť buldozér a všetok ten bodrel pretlačiť na susedný pozemok. Pád prvého múru otvoril obojstrannú cestu nie tomu, čo sme na každej strane chceli, ale tomu, čoho sme sa chceli zbaviť.

Socializmus, sofistikovaný na akože západnú demokraciu, so svojimi neobhájiteľnými perspektívami, prenikol do Bruselu a neuveriteľne strpčuje život obyvateľom celej Európy. Kapitalizmus, vo svojej hrubej podobe prudkej industrializácie prelomu 19. a 20. storočia, áno tej Krásnej doby, prenikol do Strednej a Východnej Európy a ničí všetko to, v čo sme dúfali a preto sa držíme zotrvačne toho, čo sme kedysi poznali. Pretože je ťažké sa niečoho chytiť, keď tu nič nie je. Pretože je jednoduchšie pridŕžať sa pohodlnej minulosti bez zodpovednosti, ale aj bez perspektívy, ako niečoho, čo, opakujem, nikto zo zodpovedných nedokáže zadefinovať.

Čo s tým má Krásna doba, a čím je Dnešok? Čo Bjornson a Zola Dnešku dali?

Tú dobu nazvali Krásnou až keď sa pominula, až keď ju násilne, ale nie nečakane, prerušila Veľká vojna, o ktorej sa mimochodom tiež nemyslelo, že bude dôvod ju premenovať na Prvú. Ľuďom sa jednoducho cnelo za mierovými časmi, ktoré prinášali prevratné objavy. V priemysle a v doprave, v prírodných vedách a vo výskume, vznikali vedy spoločenské a vôbec, spoločnosť sa menila v každom kúte Európy a v zámorí. Komunikácia slovom aj obrazom sa rozvíjala neuveriteľnými smermi a možnosťami.

Spočiatku ako bagatelizovaná kratochvíľa. Ale 48 sekúnd prvého verejne premietaného filmu bratov Lumiérovcov, nás priviedlo až pred červený koberec v Los Angeles. To prirovnanie mi príde ako najvýstižnejšie, aj keď vieme, že kinematografia ponúka omnoho, omnoho viac kvality ako klepy z Hollywoodu. A 58 sekúnd prvého regulárneho letu bratov Wrightovcov? Jeden ľudský život stačil na to, aby sa mladíček prizeral pokusom na pláži Kitty Hawk a starček odpozeral v priamom prenose pristátie na Mesiaci.

Toto sú dôsledky Krásnej doby. Avšak, nie len toto a niečo tomu muselo aj predchádzať. Nemôžem to nazvať nijako inakšie ako liberalizácia spoločnosti. Posun spoločnosti niekam, kde sme práve Dnes a čoho sa práve Dnes, pod vplyvom udalostí posledných rokov (Ukrajina, Grécko, Sýria a migranti od všelikade) chce Európa vzdať. Nuž fajn, vzdajme sa a na začiatok obviňme Dia, že uniesol tú krásnu devu!

Budeme sa musieť v prvom rade vzdať britského rozmachu a Factory Acts., dokopy tuším 19 zákonov prijatých v rokoch 1802 až 1901, ktoré riešili postavenie pracujúceho človeka. A najdôležitejší je ten najstarší z nich, ktorý upravoval pracovný čas detí a stanovil jeho hornú hranicu na dvanásť hodín, čo sa dĺžky pracovnej doby týka. Spodná veková hranica bola stanovená na deväť rokov. Mladšie dieťa pracovať nemohlo. Zdá sa vám to hrozné? Ale nie, naopak, to bolo vynikajúce! Nikto sa dovtedy nestaral o čas a vek.  Čo myslíte, ako je možné, že Dnes sa vaše deväťročné dieťa hrá na počítači a veselo skajpuje? A prečo to nemôže robiť so svojím rovesníkom z Indie či Číny? Pretože ten jeho rovesník musí pre neho vyrábať, možno aj ten počítač.

Vzdať sa budeme musieť takého militanta, akým bol Bismarck, takého kapitalistu akým bol Ford. Pretože Bismarck ako prvý zaviedol štátny dôchodok (1889), Ford zaviedol dovolenku pre svojich robotníkov. Podmienenú ale mravným životom; pozor teda na alkohol a ženštiny, žiaden karban neprichádzal do úvahy! A ženám budeme musieť odňať volebné právo, lebo aj toto je dôsledok liberalizácie spoločnosti, ktorej rozmach spadá do tej Krásnej doby.

Vzdať sa budeme musieť abolicionizmu, lebo ten pochádza z ešte dávnejších hlbín našich dejín, dávno pred pádom Bastily. Zo štandardných krajín to bola myslím Brazília, ktorá otrokárstvo zakázala niekedy v osemdesiatych rokoch 19. storočia. To by sme sa načakali, keby to mali riešiť sultáni či šejkovia. Však to tuším neriešia ani dnes.

Vzdať by sme sa museli tiež kolonizačnej politiky európskych veľmocí, pretože iba tie dokázali dať, netvrdím že vždy dobrovoľne, slobodu národom Tretieho sveta. Iste, popáchalo sa tam svinstva, že to jeden ani nechce vedieť. Ale nezabúdajme, že deti vtedy legálne dreli aj v Európe, rodičia či starý rodičia mnohých z nich boli ešte nedávno poddanými. Nepozerajme sa na ten svet Dnešnými očami. To o tých sultánoch a šejkoch platí rovnako o otrokárstve aj o kolonializme. Ak by nebol Egypt britský, bol by osmanský, dodnes. Toto je ale, spolu s otrokárstvom, námet na dlhé písanie. Niet na to teraz miesta. Poviem iba toľko, že Slovensko sa nevymaní s príslušnosti do vtedajšieho sveta. Nič na tom, že my sme nekolonializovali. Užívali sme produkty kolonializmu. V každom zastrčenom obchodíku, nech Bjornson nad nami bedákal, dalo sa zohnať kakao či koriander. Nevymaníme sa tým, že dedinský obchodík patril Židovi. Nedávali sme ruky preč. Inak by sa slovo koloniál nedostalo do nášho slovníka a nepretrvávalo by ešte v päťdesiatych rokoch, ako bežný a zrozumiteľný výraz.

Budeme sa musieť vzdať, či sa to niekomu páči alebo nie, všetkých omylov tej Krásnej doby. A že ich bolo požehnane. Môže nám byť náplasťou vedomie, že jeden homosexuál z Dublinu, za svoju homosexualitu väznený v Readingu, napísal o ňom krásnu baladu? Prelepí tá náplasť skutočnosť, že celý kultúrny svet, hlboko a úprimne ľutoval, že iný homosexuál, zo Zanzibaru, nestihol priviesť okázalo za ruku Monserrat Caballé na barcelonské pódium a otvoriť tie úžasné Olympijské hry?

Dá sa to vôbec? Nedá. Užívame koriander, čítame Wilda, počúvame Mercuryho. Lebo ak toto nebudeme robiť, Miró zbytočne posunul latku svojho talentu tak prevysoko, aby jeho ústredný plagát Olympijských hier 1992 v Barcelone, vyprovokoval mladších výtvarníkov k invencii až neskutočnej.

A práve aj tých Olympijských hier sa budeme musieť vzdať. Bezpodmienečne. Pretože tie tak smrdia tým odporným liberalizmom, tak z nich čpie ten nenávidený multikulturalizmus, že je už načase sa vzdať poskakujúcich chlapíkov a diev. Pretože de Coubertin to presne takto myslel. Spojiť všetky národy do rovnocenného zápolenia. A keďže to pre Prvú vojnu nestihol dotiahnuť do konca, až po nej presadil svoj návrh Olympijskej vlajky. Piatich farieb kontinentov, piatich prepojených kruhov priateľstva a súdržnosti. Budeme ich vari rozpletať? Necháme si iba ten svoj, lebo niekto sústavne zneužíva hodnoty, ktoré Európa ponúka?

Možno pod vplyvom rozpadu švédsko- nórskej únie v roku 1905 a vzniku samostatného a vtedy veľmi chudobného Nórska, začal sa Bjornson o rok neskôr zoznamovať s pomermi na utláčanom Slovensku. Chvalabohu, že sa tak stalo práve vtedy. Po streľbe v Čenstochovej bol už Bjornson ako tak so Slovenskom oboznámený a mohol sa do nášho bôľu oprieť celou svojou autoritou. Doteraz sme sa mu ešte dostatočne nedokázali poďakovať. Byť príslušníkom politicky nového a mladého národa nie je jednoduché a my to nevieme ani dnes, hoci sa máme na čo odvolať, hoci máme ako preukázať svoju zrelosť.

Ak Bjornson vystúpil na obranu Slovenska ako predstaviteľ najnovšieho Európskeho štátu, Zola sa zastal Dreyfusa ako predstaviteľ jedného z najstarších národov Európy, ktorý svoju štátnosť udržiaval kontinuálne vari od čias rozpadu Rímskej ríše. Obidvaja vystúpili rovnako zapálene a rozhorčene nad tým, že niekomu je sústavne krivdené. Národu, ktorý snáď ani neexistoval, kapitánovi generálneho štábu, ktorý nikoho nezaujímal. Urobili tak kvôli iným, ale urobili tak aj kvôli sebe. Kvôli svojej cti, svojmu svedomiu a intelektu, kvôli svojej príslušnosti k európanstvu, ktoré aj oni pomáhali budovať. To je ich odkaz Dnešku a je na nás, ako bude neskôr nazývaný.

Čo s tým má SAS, čo Stanislav Fořt a čo ja?

Už sa budem snažiť byť stručný. Asi tak posledné dva roky sa mi možnosť voľby zužuje na SAS. Priznám sa bez mučenia, nečítal som ich brožúrku dvadsať dvadsať. Verím z počutia, že ekonomický program majú jeden z najlepších, ak nie najlepší. Verím, hoci to tvrdia ekonómovia alebo ľudia čo tvrdia, že ekonómii rozumejú a mňa pritom až tak nezaujíma. Ekonómia nie je nič pre mňa. Ako tak dokáže vyvodzovať z minulosti, silne prefackaná, dokáže si tvrdiť čosi o prítomnosti. O budúcnosti len slabo habká. Veľmi slabo, lebo až sa budúcnosť stane minulosťou, spomenie si na to množstvo premenných, ktoré tú budúcnosť razantne preškrtali.

Čo sa mi však na SAS páči je ten veľmi kritický, ale predsa len proeurópsky postoj v otázkach dneška. Vieme ktoré to sú. A vieme, aspoň ja to tak cítim, že nemôžeme opustiť ten vývoj Európy, akým za posledné dve storočia prešla. Že sa toho nemôžeme vzdať a že liberalizmus aj multikulturalizmus tam, v triezvej civilizovanej podobe, patria. Vymysleli sme si ich, presadili a prežili sme si ich. So všetkými rozpormi a omylmi, ako ich priniesli riešenia iných rozporov a omylov a ako by sme ich mali naprávať. Nerobíme to však dôsledne.

Stanislav Fořt ponúka miesto asistenta poslanca NRSR naraz štrnástim občanom Slovenska, ktorí by sa na ňom rotujúcim spôsobom mali počas štyroch rokov vystriedať tak, že ho budú, po rôznu dobu, zastávať súbežne traja. Treba však nazbierať v hlasovaní (dotazníku) potrebné hlasy.

Odhliadnuc od toho, že sa nedá nepostrehnúť pragmatičnosť takejto ponuky, ktorá by mala zabezpečiť nejaké hlasy SAS ako takej a krúžky posúvajúce Stanislava Fořta vyššie na kandidátke, príde mi táto ponuka ako čestná a zaujímavá. Jeden priateľ na fb to zverejnil, požiadal nás o hlas, tak som to vyplnil. A váhavo, ako ekonóm vyzvaný prognózovať zajtrajší kurz, zapojil som sa do súťaženia o vaše hlasy.

Možno to po tých haldách čo som už popísal tak nevyzerá, som však skôr introvert a navyše, s veľkou dávkou oblomovštiny. Trvalo mi mesiac, kým som tie hlasy začal zbierať. Preto som napísal aj tento blog, ale je tu jeden problém. Nijako sa nechcem dopustiť niečoho, čo by mohlo byť v rozpore s fér hrou. Je tu volebné moratórium. Profesionálny politici zvysoka kašlú na volebný zákon a z plagátov sa na nás škeria od volieb po voľby. Dokážu to nazvať inakšie ako kampaňou.

Napísal som preto, zhruba pred týždňom, adminom na Sme.sk, či môžem v blogu uviesť link na dotazník, v ktorom by ste mohli za mňa hlasovať. Ale mi neodpovedali, tak ho sem nedávam.

Bude ale v prvom komentári, ktorý napíšem hneď po uložení blogu. Neviem ako inakšie to urobiť. A aby to bolo fakt fér, zmenil som si ten prihlúply nick „to nie je jim bim“ na svoje meno, aby to bolo naozaj jasné a prehľadné. Bez pretvárky. Aj keď, za tým jimom bimom, bude mi trošku ľúto. Bárs by som iné neoľutoval.

Ďakujem vám.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Slovan neplatí ani za nájom štadióna, mestu dlhuje takmer 400-tisíc eur

Hokejový klub nemá na výplaty ani na nájom štadióna. Vedenie tvrdí, že sezónu v KHL dohrá.

SVET

Člověk v tísni: Z Donecka nás vyhnala aj ruská propaganda

Ruské médiá tvrdia, že humanitárna pomoc je využívaná na špionáž, hovorí JAN MRKVIČKA.


Už ste čítali?