Pred pár dňami ma zaujala taká milá reportáž v niektorých televíznych správach. Akýsi sedemdesiatnik, pekár tuším z Kysúc či z Oravy spomínal na Jana Wericha. Ako bol v roku 1966 tam niekde u nich na rybách, kúpil si chlieb a nevedel ho vynachváliť. Až tak veľmi, že si ho niekoľko rokov nechával posielať dvakrát týždenne do Prahy. Po Žilinu autobusom a odtiaľ lietadlom do stovežatej. 55 korún vtedy stál takýto špás, pri vtedajších platoch hrozné peniaze, ale verím že ten chlieb bol vynikajúci. Až tak, že ho stačí trochu osoliť a máte pokrm pre bohov. Alebo privítanie, také ozajstné, bratské a slovanské.
To s tou cestnou soľou je už trochu silná káva, to už smrdí úplným pohŕdaním človeka. Taký hajzel by si zaslúžil presne tú facku, čo schytal Vlasta Burian namiesto Wericha od sedliačky, ktorá soľ neodovzdala. Samozrejme, hajzla treba postaviť k múru a zastreliť, ale tú facku ešte predtým.
Aj to hoviadko božie vie, že potrebuje soľ, hulákala sedliačka na obidvoch a poslala ich so zlatom kade ľahšie.
Nuž hej, hoviadka božie sme asi my, čiže zákazníci. Tých zo zlatou kartou nevynímajúc.
