Nie je za tým nič mystické, len prozaická skutočnosť. Miestenky 35 a 36 vo vagóne 8, poslednom v „ICčku“ Tatran, zakúpené s trojdňovým predstihom na 1.6. z Bratislavy do Košíc mi prisúdili inú pozíciu ako rušňovodičovi. Tomu sa svetlo na konci tunela vždy približuje, ja som sledoval s fotoaparátom na zadnej plošine zmenšujúcu sa bielu plochu. Ak nečinne stojíte na chodbičke, spolucestujúci tam chvíľu s vami slušne postoja a potom sa opýtajú, či je niekto na vecku alebo...? Kto by tušil, že čakáte na tunel?
Vedel som, že z temnoty vyjdeme na denné svetlo, aj z toho najdlhšieho, margecanského tunela. Je dlhý, ale rovný, svetlo v ňom je nekonečné. Kratší z dvoch tunelov pod Strečnom sa stáča. Tesne za vlakom, nepostrehnuteľne rýchlo, kĺžuc sa po koľajniciach, priam rýchlosťou svetla vtrhne do tunela- svetlo. Bez reálnej možnosti dobehnúť vlak pod takýmto uhlom, inžinieri rozhodli inak.
Nie je v tom nič mystické, dejú sa aj zriedkavé náhody, pravdepodobnosti veľmi nízke, ale vždy možné.
Po príchode do Košíc som už vedel, že vracať sa budeme v pondelok. Hneď som išiel kúpiť spiatočné lístky a dostal som sedadlá 35 a 36 vo vagóne 8. S trojdňovým predstihom, do prvého vagóna súpravy.
Tak v Margecanoch, ako aj všade inde vo svete, stále je tu možnosť, že sa vám bude dariť lepšie ako doteraz, že vám svitne na lepšie časy. Prajem to všetkým, aj tým z okolia Strečna, hoci majú krivý tunel:-)))
