Sochy pokryté patinou, ani tie stále leštené nepomôžu ľuďom nabrať sebavedomie a spolupatričnosť so spoločnosťou, ktorá ich núti k tým sochám v určitých intervaloch s pokorou chodiť, klásť pri nej kvety a tváriť sa všelijako, len nie tak, ako sa naozaj cítia. Keď to už začnú robiť dobrovoľne, vyznieva to viac ako komicky.
V priebehu sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch sa stalo akýmsi trápnym zvykom, že mladomanželský pár v Československu po obrade priniesol svadobnú kyticu k pamätníku osloboditeľov a na znak úcty a vďaky tam tú kyticu položil. Samozrejme, efekt to malo vtedy, ak to zachytili a prezentovali vtedajšie média. Tie museli byť však dopredu upozornené, televízne štáby sa nezvykli len tak v sobotu popoludní motať po námestiach a čakať na nevesty. A naopak, na takéto oznámenie, ak ho v redakcii predniesol ktokoľvek, bolo ťažko nereagovať. O úprimnosti vďaky a úcty pochyboval každý, každý tiež ale o svojich pocitoch mlčal.
Pár sa v záujme vylepšeného kádrového posudku zviditeľnil, možno sa o niečo skôr dostal k družstevnému bytu, možno na úkor niekoho, kto nemal vo zvyku pchať sa do zadku. Takýchto počinov nebolo mnoho, pamätám si zopár šotov z televízie. Kto to vymyslel prvý neviem, určite nasadil chrobáka do hlavy iným snaživcom. Škoda, že to neprerástlo do masovej recesie, to by už mali chrobáka v hlave aj súdruhovia a možno by to zakázali. Minimálne párom prichádzajúcim z kostola.
Pri príležitosti stého výročia narodenia veľkého Kima vraj Severokórejčania dostanú sto tisíc bytov. Tiež z toho srší úprimnosť a radosť, dostať byt v Severnej Kórei. Neviem prečo sa všetky problémy socializmu motali okolo bývania, asi mal celkovo od svojho vzniku existenčné problémy.
Pomníky monarchie odstránili legionári. Bez rozmyslu nastavili latku, ktorú potom komunisti bravúrne preskočili (obišli, podliezli), pokračovali v demontáži všetkého, čo im ideologicky nevyhovovalo, čo zavadzalo a dráždilo ich. Prví na rade boli práve legionári. Pomníky socializmu si nenašli zástancov a v priebehu okamžiku boli tie najkrikľavejšie (Gottwaldovia a Leninovia) odstránené, nazdávam sa, že oprávnene. Predsa len, je to pokračovanie tej istej chyby.
Sú sochy alebo pomníky, čo okamžite identifikujú krajinu či národ. Reliéf Marseillaisa na parížskom Triumfálnom oblúku a socha admirála Nelsona na londýnskom Trafalgalskom námestí pripomínajú tú istú historickú epochu, obdobie ohraničené dobitím Bastily a bitkou pri Trafalgare. Pol druha desaťročia, kedy Francúzsko a Anglicko boli nepriatelia, dávajú obidve krajiny do popredia ako významný medzník svojej národnej histórie. Minimálne jednu by sme mali považovať za nositeľa zla, ale ani Francúzi ani Angličania to tak necítia a nikdy ani necítili, skôr naopak.
Pomníky si nebúrajú Nemci, Brandenburská brána stále stojí, teraz už v centre Berlína, stále je symbolom Nemecka, nech už je Nemecko akékoľvek v tej ktorej dobe. Svätý Václav v Prahe bol nedotknuteľný aj pre komunistov, rozpažený Kristus nad Riom de Janeirom je snáď známejšia vizitka Brazílie ako celá Amazonka. Francúzska republika si sté výročie americkej revolúcie uctila darom, ktorý už 126 rokov víta lode plávajúce do New Yorku.
Na Slovensku sú minimálne dva kvalitné pomníky, Jurkovičova Mohyla generála M. R. Štefánika na Bradle a Kuzmov pamätník a múzeum SNP v Banskej Bystrici. Obidva sú dostatočne významné na to, aby sme sa ako národ okolo nich dokázali identifikovať a chápať ich nadčasovo. Neprivlastňovať si ich pre jednu skupinu a iné k nim nepúšťať. Odporcovia čechoslovakizmu odmietajú aj 28. október, aj Štefánika, Mohyla na Bradle bola a je častým terčom aspoň sprejových útokov. Komunisti sú tou skupinou, čo si privlastňovala a druhým upierala, napríklad aj celú históriu a priebeh SNP. Vedomiu o Povstaní tak dosť ublížili, ináč by sa snáď nestalo, že plochu pred pamätníkom by si niekto trúfol zastavať akýmsi periférnym komplexom nedokvasenej architektúry.
A tak sa mi zdá, že nemáme nič, čo by nás dokázalo na jednom obrázku odlíšiť od inej krajiny, čo by si cudzinec dokázal spojiť zo Slovenskom. Snáď len to, že sme sa naučili iba bezdôvodne búrať, náhlivo čokoľvek postaviť. A potom, aby to nevyzeralo hlúpo, sa ani rozpačito nepoškriabeme za ušami.