Radoslav Procházka by sa pritom mohol zdať ako to najmúdrejšie prasiatko, čo sa rozhodlo pre pálenú tehlu. KDH neopúšťa, zdôrazňuje, že nechce trieštiť pravicu, ale KDH samo o sebe je slamený domček. Na trieštení sa podieľalo okrem iného zanovitým trvaním na zmluve o výhrade svedomia; buď tak alebo nijak. Predchádzali tomu trenice o členstvo v dozorných radách, kauza skupinka, vznik Slobodného fóra, Ruskove zmenky, odchod ANO, podozrenie z kupovania poslancov. Konečným dôvodom bolo ale neprijatie programovej priority KDH- čiastková zmluva medzi SR a Svätou stolicou o výhradách vo svedomí, ako súčasť základnej zmluvy z roku 2000. Nebolo to samotné KDH, čo mútilo vodu, mútila ju svorne celá koalícia a domútili to až k výsledkom volieb 2006. Akým trom rozprávkovým bytostiam prestreli koberec, to nech si každý doplní podľa seba. Platforma v KDH nie je nový domček, nie sú to ani pootvorené zadné vrátka. Je to kľúč schovaný pod rohožkou o ktorom všetci vedia.
Daniel Lipšic akoby zobral pod pazuchy hobľované dosky, odkrokoval pôdorys a domček pomenoval hrdou vilou skôr, ako ho postavil. Nová väčšina je tak smelý názov, až to naháňa hrôzu. Vôbec, navrhol by som, aby nové politické strany dostávali pridelené názvy ako ich dostávajú novoobjavené supernovy od Medzinárodnej astronomickej únie. Rok vzniku a jedno alebo dvojpísmenové označenie. Ony tie supernovy pekne svietia, ale vždy je to zánik pôvodnej hviezdy a výsledkom je nejaký trpaslík. Teda, až keď by strana 2012 DL uspela nejako relevantne v najbližších voľbách, mala by nárok na nejaké slušné, už dospelé meno. Len tak tak, Menšina, Stred, Tak akurát, prípadne aj tá Väčšina, ak by jej to vyšlo. Klasifikovať sa ale dopredu ako ten, čo bude zbierať vavríny úspechu mi tak trochu pripomína niekoho, kto ani sám seba ešte nepresvedčil o tom, že je fit na to, aby sa postavil na štart. Nová väčšina je ozajstný slamený domček. Uspieť môže iba náhodou: ak sa štyria vlci rozhodnú ho sfúknuť a každý vlk bude fučať oproti tomu druhému.
Igor Matovič si nechce postaviť ani ten slamený domček, on nechce nič, ani politickú stranu a je proti tomu, aby sa OĽaNO transformovalo na čokoľvek, čo by pripomínalo organizované štruktúry, stanovy a funkcie. On chce iba tak bivakovať, sem tam označiť nejakú stranu za neprijateľnú, aby napokon dospel k presvedčeniu, že momentálne v slovenskom parlamente niet takej strany, s ktorou by bol ochotný zdieľať spoločnú strechu. Je to taký squatter ten Matovič, čo sa „bývania“ týka; nikde a všade, s nikým a so všetkými.
Najviac ma mrzí, že ani jeden so spomenutých poslancov nepatrí k tým, ktorých by som jednoznačne odmietal. Majú moje určité sympatie, dá sa počúvať, keď niečo povedia, nevypnem ich okamžite ako iných. Možno majú málo priestoru a snažia si ho nejako vyárendovať na úkor, alebo skôr popri niekom, s kým sa nechcú nadobro rozísť. Všetci traja sú v mladšom strednom veku, to ale nie je rozhodujúce. Všetci traja sú z prostredia, kde sa nikdy neťahalo za jeden povraz.
A keď sme už pri tom bývaní zvieratiek, vieme ako to dopadlo s bývaním v rukavičke. Celé to pohnojil medveď a jeden poriadny sa už motá priam v bratislavskom chotári. Že s tými zvermi treba niečo robiť vieme už roky, že sa nám premnožujú tiež. Starý maco svoje teritórium neopúšťa, vyháňa tých mladších a tí sa potom túlajú niekde na okraji. Takže je to trochu zvláštne s tým medveďom pri Svätom Jure.
Toto už nie je odchod Šimka, Palka či Urbániho, toto už vyzerá ako generačná výmena v slovenskej politike, aspoň v tej jej časti, ktorá sa označuje ako pravica. Otázka je, či budú staré páky vedieť ceriť zuby a komu nakoniec sklapne sánka a pôjde sa túlať.