reklama

Pred 100 rokmi vypukla v Európe vojna

18. X. 1912 členovia Balkánskej ligy- Bulharsko, Grécko, Čierna Hora a Srbsko napadli Turecko kvôli Macedónii, vtedy ešte pod vládou Osmanskej ríše a rozpútali tak prvú balkánsk vojnu. Turecko z Európy takmer vytlačili, Srbsko zdvojnásobilo svoju rozlohu.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (8)

V máji 1913 Británia, Rusko a Francúzsko na londýnskej schôdzi prijali plán a Macedóniu a Tráciu rozdelili medzi balkánskych spojencov, vzniklo nezávislé Albánsko. Bulharsko s delením spokojné nebolo a o mesiac neskôr napadlo Srbsko a Grécko. Rumunsko, Čierna Hora a Turecko, nezávisle od seba, napadli Bulharsko, veľmi rýchlo ho porazili, a to bola druhá balkánska vojna. Bulharské územné požiadavky ohľadne Macedónie boli rozdelené medzi Srbsko a Grécko, Trácia sa vrátila Turecku. V duchu balkánskych tradícii o rok neskôr Gavrilo Princip urobil to, čo urobil a ďalší vývoj je už všeobecne známi.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Kedy to ale začalo, čo bolo príčinou toho, že balkánsky problém je väčšinou nakoniec aj problémom celej Európy je už iná vec. Je nám podsúvaný názor, že je to aj mentalitou Balkáncov, geopolitickým postavením a podobne. Churchillov výrok o Balkáne, ako o zraniteľnom podbrušiu Európy, je možno presný, ale je to skutočne vina Balkáncov? Sú tak odlišní od stredomorcov, Španielov, Portugalcov, Talianov, či Malťanov? Myslím, že veľmi nie, že problém je skôr vo veľmociach, ku ktorým patrili aj stredomorské štáty, každý v inej dobe a nie iba oni, samozrejme. Boli to vždy veľmoci, aj Osmanská ríša, ktoré vždy nejakým spôsobom, vo svoj prospech, zasahovali do udalostí vo vzdialených končinách. Niekedy z veľmi bizarných, až malicherných (z pohľadu našej doby), dôvodov. Môžeme sa pozrieť o niekoľko rokov a mnoho storočí pred rok 1912, múdrejší ale nebudeme.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

V roku 1908 Rakúsko- Uhorsko anektovalo Bosnu a Hercegovinu, pripojilo ju k ríši a narobilo si toľko problémov, že nasledujúca dekáda pochovala ťažkopádnu monarchiu raz a navždy. V roku 1878 skončila Rusko Osmanská vojna, vznikli nezávislé balkánske štáty a Rusko sa zblížilo so Srbskom. To nebolo po vôli Británii, bála sa prenikania Ruska do Stredomoria. Nešlo o nič menšie ako o Suezský prieplav a cestu do Indie. Británii by vyhovovala Osmanská ríša, považuje ju za ideálneho spojenca na Blízkom východe, kam sa tlačilo nielen Rusko, ale od čias Bonaparta aj Francúzsko. Navyše, s Osmanskou ríšou malo úzke kontakty Nemecké cisárstvo, budovalo trať Berlín- Bagdad. Osmanskú ríšu a Francúzsko si Briti vybrali za spojencov v roku 1853, kedy začala Krymská vojna, jej cieľom bolo brzdiť Rusko smerom na juh. Porážka Ruska v tejto vojne viedlo k presvedčeniu, že je slabé na to, aby udržalo príliš vzdialené dŕžavy a tak sa rozhodlo predať USA Ruskú Aljašku za 7 200 000 dolárov. Stalo sa to 18.X. 1867, teda pred 145timi rokmi, kedy v Sitke stiahli cársku vlajku s dvojitým orlom a nahradila ju vlajka s hviezdami a pruhmi.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

V roku 1816 ušiel lord Byron od manželky a aj tento údaj patrí do dejín vývoja Balkánu. Ušiel zároveň pred veriteľmi, najprv do Talianska. Kým v Londýne veľmi rozhadzovať nemohol, v Taliansku, kde bolo neporovnateľne lacnejšie, žil ako knieža v prenajatom paláci. Spolu so Shelleym stvárali pestvá, až sa Shelley utopil pri jachtingu počas búrky, do ktorej vyplával, napriek varovaniu miestnych rybárov. Proste romantici, podľa Shellyho priania, mu Byron vystrojil vikingský pohreb na brehu mora. Je jasné, že práve prebiehajúci boj Grékov za svoje osamostatnenie sa od Osmanskej ríše, Byrona zaujala. Grécko už dávnejšie navštívil, poznal spôsob krutej vlády albánskeho moslima, Ali pašu, Leva z Janiny. Po vyhlásení nezávislosti Grécka v roku 1821 sa zapojil do podpory zbierky v prospech krajiny a nakoniec, o dva roky neskôr, sa tam aj vypravil. Predal svoju jachtu Bolívar , najal si trojsťažník Hercules a vyplával podporiť stále prebiehajúce boje. Keďže patril k absolútnej špičke vtedajšej populárnej spoločnosti, dnes by sme povedali, že bol celebritou, jeho čin vyvolal všeobecný záujem, Grécko naberalo v očiach Európy na popularite. Byron zhromaždil 2000 povstalcov a chcel zaútočiť na Lepanto, útok sa však oddiaľoval. Keď ochorel na maláriu, bál sa lekárov a nechcel ich k sebe pustiť. Vedel, že jediný spôsob liečenia je púšťanie žilou a tomu chcel zabrániť. Zoslabnutého ho ale priatelia prehovorili a tak sa lekári postili do liečenia. 19.IV. 1823 Byron vykrvácal, jeho plány na zmierenie mnohých frakcií intrigujúcich proti sebe zahynuli s ním. Veľmi ale napomohol dostať sa novému gréckemu štátu do povedomia Európy.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Takto by sme mohli ustupovať cez mnohé letopočty do minulosti, cez bitku pri Moháči, na Kosovom poli, určite ku križiackym výpravám, napokon až do antiky. Všade nájdeme záujmy mocností a údely malých národov. Pre nás je zaujímavý práve vývoj okolo a po bitke pri Moháči, ktorá natrvalo ovplyvnila ďalší vývoj na Slovensku. Otázka je, či to tak muselo byť a aké konanie vtedajších mocných čiastočne k výsledkom a následkom bitky pri Moháči dopomohlo.

Začnime trebárs Henrichom VIII. Tudorom a jeho nešťastnými spermiami. Spočiatku bol tvrdý odporca Lutherovho protestantizmu, protestantov tvrdo prenasledoval, za akýsi spis mu pápež Július II. udelil titul Obranca viery. Manželstvo s Katarínou Aragónskou mu ale vytúženého syna neprinieslo. Keďže vtedy nevedel nič o chromozómoch XY, ani o tom, že o pohlaví dieťaťa rozhoduje výlučne mužská spermia, začal kuť pikle, ako sa Kataríny zbaviť. S tým nesúhlasil ani pápež a samozrejme ani španielsky kráľ a rímskonemecký cisár Karol V. Habsburský. Katarína, ako dcéra Izabely Kastílskej bola predsa španielska infantka, zároveň ako sestra Johany Kastílskej, aj Karolovou tetou. Nakoniec sa Henrich vyhlásil za hlavu vlastnej, anglikánskej cirkvi, rozviedol sa a stal sa nepriateľom Karola V. aj Ríma. Ďalší z mocných tej doby bol František I. z Valois, Francúzsky kráľ, jeden z úhlavných nepriateľov Karola V., proti ktorému viedol vojnu hneď štyri krát, vždy neúspešne. Karol V. mal síce snahu pomôcť rakúskemu arcivojvodovi Ferdinandovi I., svojmu bratovi, pred blížiacim sa nebezpečenstvom zo strany Osmanskej ríše. Vojensky ho však viazali práve Henrich a František (znepriatelení samozrejme aj medzi sebou). Francúzsky kráľ, v duchu zásady: nepriateľ môjho nepriateľa je môj priateľ, uzavrel spojenectvo so Sulejmanom I. a podporoval jeho snahy pri ohrozovaní Viedne (1529). Všetci traja boli ale tri roky pred tým hluchý k žiadostiam o pomoc českého a uhorského kráľa Ľudovíta II. Jagelonského, spolu s nimi aj pápež Klement VII., pri žiadosti o spoločnú obranu kresťanstva. Tak sa stalo, že Habsburgovci, ktorí sa o českú a uhorskú korunu dlhodobo usilovali, sa jej po roku 1526 a po smrti mladého Ľudovíta aj natrvalo zmocnili. Podobné mocenské ambície „západných“ mocností neviedli len k bitke pri Moháči. Pre cirkevný spor s Byzantskou ríšou, ju nechali padnúť do rúk Osmanov, keď v roku 1453 dobili Konštantínopol. Osmanská ríša mala spojencov aj v radoch nemeckých protestantov, ktorým oslabenie katolicizmu tiež vyhovovalo.

Pred sto rokmi teda vypukla vojna, ktorá bola predzvesťou celosvetového konfliktu, podobne ako občianska vojna v Španielsku. Európska Únia, ako najnovší nositeľ Nobelovej ceny mieru, o ktorej udelení mám trochu pochybnosti, je určite zárukou toho, že na starom kontinente je vypuknutie vojnového konfliktu nemysliteľné. Napriek tomu, nie je to tak dávno, čo na Balkáne zomierali ľudia po tisícoch práve vo vojnách a ozbrojených konfliktoch. Grécko nie je nepriateľ, je však rozbuškou v Únii kvôli svojim ekonomickým problémom. Turecko je aj nie je spojenec, v Únii ho viac nechcú ako chcú, členom NATO je však dosť dlho, aby sa jeho zatiaľ driemajúci konflikt so Sýriou bral s určitými obavami o to, čo bude ďalej. Hlavne, ak Sýria má dosť silnú podporu v Rusku a v Číne. Znovu sa to motá okolo toho problematického bodu v Európe, znovu sú za tým mocnosti omnoho vplyvnejšie ako Grécko či Turecko, mimochodom, nie práve spriatelené krajiny.

Dušan Koniar

Dušan Koniar

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  668
  •  | 
  • Páči sa:  3 514x

na pol ceste medzi nádejou, že môže byť aj lepšie a podozrením, že lepšie je vždy tomu, kto sa tým nezaoberá. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu