Ak chcete lekciu zo šetrenia, spomeňte si, súdruhovia ministri, čo za volovinu ste nepriamo, cez hovorcu magistrátu Michaloviec, vypustili z úst. Ledva skončil týždeň mobility a vy ste sa prestali predbiehať v tom, kto príde na úrad „ľudovejšie“, ta ho, každý so svojím šoférom sám v služobnom aute do Michaloviec na zasadanie vlády. Dobre, dajme tomu, ste tak strašne vyťažení, že sa do jedného autobusu nevpracete. Hneď potom sa každý jeden z vás musel inou trasou dostať do Bratislavy; aj to by som vám ešte zožral. Lenže, trošku to už ľudí začína štvať, a tak sa magistrát Michaloviec musel vyspovedať, že ich to nestálo nič, len čo kúpili nové žalúzie do zasadačky. Že stravu si vláda zabezpečila sama, z vlastných zdrojov.
Mám tomu rozumieť tak, že by vám z huby odpadlo, keby ste išli napríklad do niektorej školskej jedálne v Michalovciach a ochutnali, ako tam varia? Alebo v niektorom z miestnych podnikov, či vari v Michalovciach nemá žiaden z ministrov reštauráciu? Čoho sa bojíte, poľskej kuraciny? Viete koľkí ju žerú? To za vašou kolónou išla ešte aj poľná kuchyňa? Ak so sebou ťaháte kuchárov, čašníkov a nebodaj aj ochutnávača, vyzerá to, že budete mať tiež fackovacieho panáka, z každého daňového poplatníka jedného. Tým vašim ľuďom samozrejme patria za ten výjazd aj diéty, že? Takže, vy radšej dáte zarobiť niekomu z Bratislavy, miestni otrú huby a vy im za to porozprávate niečo o tom, ako pomáhate chudobným regiónom, lebo v taj Bratislave, to sú samí nenažranci.
Takže, vy odkazujete učiteľom a zdravotným sestrám, že doba je zlá, že šetriť treba všade. Medzi rokmi 1991 až 96, každý rok som strávil niekoľko týždňov až mesiacov na Gemeri, konkrétne v Štítniku. Bol som svedkom toho, ako začali prepúšťať najprv bane, neskôr štátne lesy a družstvá, nasledoval priemysel. Úmerne k tomu, začali vznikať záložne a prevádzky s hracími automatmi. Nie len v Štítniku, všade na Slovensku. Ale akosi okatejšie a zlovestnejšie to vyznieva práve v chudobnom regióne s vysokou nezamestnanosťou. Niektoré obce sa rozhodli, že oželejú tých niekoľko tisíc euro ročne, čo im poplatky z hazardu plnia miestne pokladnice. Poväčšinou sú to tie obce, kde v noci nesvieti verejné osvetlenie, lebo na to nemajú. Viete, súdruhovia, oni v tej obci žijú, oni asi vedia, prečo sa tak museli rozhodnúť. Mali by ste to vedieť, keď sa tak radi zakaždým po Slovensku rozpŕchnete, len čo vás triedny pustí. Ale keď starosta a miestny poslanci oželejú tie peniaze, vy to predsa len vidíte lepšie, globálnejšie. A pretože treba šetriť, začali ste naozaj od podlahy. Odkázali ste samosprávam, že vy pre ne viete zabezpečiť istoty v tom, že sa problémov s gamblerstvom, úžerou, nelegálnymi osadami, prejazdmi kamiónov a xy ďalších nezbavia, pretože vám to takto vyhovuje. Ste odtrhnutí od reality vážení, viac, ako si len viete predstaviť. Ani len netušíte, ako to v takej obci chodí.
V Štítniku som sa cítil fajn. Mali sme dobrú robotu, boli sme vtedy dobrá paria na desať- dvanásť dní na služobke, zo päť krát do roka. Večer väčšinou v krčme s miestnymi, všetko O.K. Občas niektorí z nás zobral pivo alebo poldeci miestnemu. Väčšinou sa chceli potom po výplate alebo po podpore revanšovať, netrvali sme však na tom. Ale keď nástojili, uraziť sme nemohli. Raz nám jeden taký objednal tuším perlivé víno, popíjali sme ho vonku pri stoloch, keď prišla jeho žena s kočíkom. Že jej zobral poslednú päťstokorunáčku, čo mala aj na Sunar. Skoro sme sa pogrcali. Ten trkvas sa chcel silou mocou revanšovať a hrať sa na niečo, na čo nemal. Vlastnému decku zobral „cecok“ aby on vyzeral ako geroj. Takýchto ľudí máme vo veľkých mestách, aj v tých najmenších dedinkách. Sú takmer nesvojprávny, rozmýšľajú iba v prítomnosti. Chopia sa každej príležitosti, ako ohúriť okolie. Mnoho krát to začne v záložni a skončí pri automate. Mnoho krát si to potom zlizne žena a decká. Vy, z úradu vlády, na nich dosah nemáte, tak láskavo nerobte zo seba tiež gerojov a nechajte to na starostu. Verte tomu, že v malej obci si väčšinou ešte domáci vedia poradiť s bežným, miestnym problémom. Každý sa s každým pozná, tam sa ľudia ešte vedia aj za niečo hanbiť. V takej obci, kde vás, ako úplne cudzieho človeka, slušne pozdraví školák idúci zo školy. Aj deviatak, stalo sa mi to minulý rok. Ak sa domáci rozhodnú, že to chcú takto, tak to má byť tak, ako sa oni rozhodli. Ak dokážete prižmúriť oči, že okolo Slovnaftu sa hemžia prostitútky... jáj, zabudol som, to je vec magistrátu a mestskej polície, to nie je v kompetencii vlády. Ešte by ste ma upodozrievali, že mierim na to porekadlo o vrane, čo k vrane sadá.
p.s. ten chlapík zo Štítniku, tak ten sa napokon unormálnil. Keď sme tam po pár rokoch došli, prišiel aj so ženou do toho podniku, majú dve deti, vyzerali ako normálna rodinka. Pozdravil nás kývnutím hlavy a to bolo všetko. Úplne to stačilo.