Sochy majú zvláštnu schopnosť. Dokážu vyplniť priestor parku či námestia a keď sa dostatočne usadia v podvedomí diváka, stanú sa identifikáciou mesta, regiónu či štátu. Malá morská víla a Kodaň, Kapitolská vlčica a Rím, Socha slobody a New York aj Amerika všeobecne, či sv. Václav a Praha. Záberom na známu stavbu, alebo sochu, si pomáhajú napríklad filmári, aby v prestrihu preniesli dej na iné miesto.
Bratislava si trpko odpykala éru budovania socializmu, prišla o dve tretiny starého mesta. Preto by sme si tú trochu, ktorá nám ostala, mali možno všímať viac. Napriek tomu, že sa jedná o kópie, máme tu šesť storočí staré sochy, výrazne iné, ako je bežná sochárska výzdoba. Pri dobrom spropagovaní by mali mať tú výpovednú schopnosť- vryť sa do pamäti spolu s Bratislavou. Voľným okom sú dosť ťažko rozoznateľné, dojku a mnícha uvidíte dobre, no iba ak vstúpite do rajského dvora kláštora. Ten je však bežne prístupný. Dvorný blázon a kamenár sú viditeľní z Františkánskej ulice. Neviem, či sprievodcovia po starom meste o nich vedia, pri dnešnej vybavenosti turistov objektívmi, to nie je neriešiteľný problém, aby na ne upozornili.
Hovorím, že sú staré šesť storočí, ale nie je to celkom pravda, aspoň nie o všetkých štyroch (či dvanástich). Minimálne kamenár je novotvar z 19. storočia, stačí zájsť do Petržalky a pozrieť sa na originál. Ak viete, na čo sa máte pozerať, rozdiel udrie do očí okamžite. Ale, aj k tomu by sa určite dal nájsť zaujímavý príbeh, turisti majú radi príbehy.
Najstarší (tie staršie už nestoja) bratislavský kostol bol vysvätený v r.1297. Začiatkom 15. storočia pribudla veža, staviteľom bol Michael Knab (Chnab), činný hlavne vo Viedni. V priebehu storočí veža chradla a rozpadávala sa. Jej demontovanú hornú časť premiestnili do Sadu Janka Kráľa ako altánok a dnes sa v starom meste pozeráme na kópiu z rokov 1895 až 97 od Fridricha Schuleka.
Veža má vo svojej hornej časti šesťuholníkový pôdorys.
Šesť chrličov je umiestnených na nárožiach veže, šesť v strede každého priečelia pod tympanónom. Chrliče sú dosť mohutné, z telesa veže vytŕčajú natoľko, že z určitého uhla ulice aj dvora je možné vidieť ich naraz deväť.
Kľačiaci dvorný blázon a sediaci mních sú umiestnený na rohoch. Kamenár, obkročmo sediaci na rozpracovanej hlavici je vľavo od šaša a sediaca dojka je po mníchovej pravici.
Medzi nimi sú na rohoch harpya vedľa kamenára a mantichora vedľa dojky, v strede je prasa.
Mantichora vedľa dojky sa pravou labou škrabe na tlame, podobne ako mních na krku ľavou rukou.
Vedľa mnícha je pes, akoby s ľudskými vlasmi na hlave. Možno to má byť lev.
Na rohu je to opäť harpya s telom vtáka a hlavou ohyzdnej ženy.
Nasledujú tvory, ktoré si trúfnem identifikovať iba odhadom. Najprv zviera akoby pokryté šupinami, sediace na zadku, predné aj zadné nohy s dlhými prstami. Podľa rovných zubov ho tipujem na opicu.
Ďalší je tvor, ktorý má na predných nohách kopýtka, zato vôbec nemá zadné nohy. Nechýbajú, proste ich nemá. Tiež je šupinatý, na chrbte má niečo ako netopierie krídla, môže to byť aj pancier korytnačky, asi je to chiméra.
Posledné zviera je po bláznovej pravici. Zatočené rohy mi stačia na to, aby som ho považoval za barana. A nakoniec, aby to nebolo také jednoduché, tie šupiny vyzerajú rovnako, ako perie harpyí, tak isto to ale môže byť aj srsť.
Stretol som sa s teóriou, že figurálna výzdoba gotických kostolov v exteriéri, sa vracala k témam siedmich hlavných hriechov či necností, že cnosti sa zobrazovali vo vnútri chrámu. Tie figúrky sú ale tak spotvorené, že pýchu, lakomstvo, závisť, hnev, smilstvo, obžerstvo a lenivosť by sme poľahky prišili hociktorému z dvanástich „výrastkov“. Ak aj nezobrazujú necnosti, niečo nám asi odkazujú. Otázne je čo. Lebo šašo ukazujúci figu borovú môže byť práve to, čo aj je- šašo. Tak ako dojka nie je necnostná polonahá žena, ale práve dojka; bradavka je zreteľne zvýraznená, prsník je ponúkaný dieťatku. Zato ale mních už môže predstavovať niečo konkrétnejšie. Sám o sebe nie, nebyť mantichory na vedľajšom rohu, ktorá zrkadlovo opakuje jeho pohyb. Je to jediná zvieracia figúra, čo niečo robí končatinou. Je to len tak? Alebo sú už terajšie chrliče natoľko poznačené 19. storočím, prípadne aj poprehadzované pri porovnávaní s originálom v Sade Janka Kráľa, že čokoľvek si o nich vymýšľať je naozaj iba vymýšľaním?
Terajšia podoba a rozmiestnenie chrličov sa dá zhrnúť takto. V priečeliach pod tympanónmy sú celkom určite reálne bytosti. Ak sa postavíme v rajskom dvore oproti mníchovi a pomôžeme si orientáciou letcov letiacich v peruti, môžeme povedať toto:
Na 1. hodine je baran, na 3. opica, na 5. pes, na 7. dojka, na 9. prasa a na 11.kamenár. Trochu mám pochybnosti o opici, tie rovné zuby by mohli patriť aj ľudskej tvári a potom by to bola iná potvora. Končatiny sú ale zakončené skôr prstami schopnými uchopiť, ako pazúrmi, takže neviem.
Na rohoch veže, s výnimkou ľudských postáv, o ktorých ale neviem čo predstavujú, sú mytologické stvorenia: Na 2. hodine chiméra, mala by mať hlavu leva, telo kozy (kopýtka) a chvost draka; zhruba to o tomto chrliči platí. Na 4. hodine je harpya, telo supa a hlava ženy. Na 6. hodine je mních a na 8. mantichora, napodobujúca konanie mnícha. Mantichora má telo leva a ľudskú hlavu. Na 10. hodine je opäť harpya a na 12. náš šašo.
Veža je dosť zvláštna práve počtom chrličov. Všetky sú funkčné, všetky mali odvádzať dažďovú vodu, len je ich, na plochu strechy, priveľa. Domnievam sa, že číslo dvanásť sa podpísalo aj pod vzhľad a výzdobu veže. Dvanásť hodín dňa aj dvanásť mesiacov roka. Dvanásť znamení zverokruhu a dvanásť apoštolov, proste, som presvedčený, že to nie je náhoda. Že to nebolo dodatočné rozhodnutie: keď už máme šesťbokú vežu, pridajme ešte šesť chrličov, bude to tak krajšie. Netreba ale za tým hľadať nič mysteriózne, iba to, že dvanásť chrličov môže niečo symbolizovať. Niečo, čo bolo pre stredovekého človeka významné, poučné alebo dôležité. Okolitá zástavba bola samozrejme nižšia a tak, ak sa niekto približoval k mestu od severovýchodu, jeho veže (aj kostola Klarisiek- päťboká s piatimi chrličmi), museli pôsobiť podmanivo.
A ešte niečo málo, čo sa mi podarilo zistiť o Michaelovi Knabovi (1340/50- 1399/1404). Priezvisko patrilo jeho prvej manželke, v prepise používané aj ako Chnab. Jeho práca vo Viedni nie je spoľahlivo doložená, pracoval aj na svätoštefanskom dóme, autorstvo mu však nie je kategoricky upierané. Hlavne nie na dvoch významných pamiatkach zo 14. storočia. Obidve sú vlastne gotické vežovité stavby, jedna má 16 a druhá 21 metrov. Sú to voľne stojace gotické kamenné piliere, bohato zdobené, podobné chrámovým tabernákulám. K obidvom sa viaže rovnaká povesť o vernej manželke, ktorá s kolovrátkom, pradúc vlnu, čaká pri drevenom kríži na svojho manžela, kým sa vráti z krížovej výpravy.
Prvý z týchto pilierov, obidva sa nazývajú Spinnerin am Kreuz, sa nachádza v 10. viedenskom obvode Favoriten a je z roku 1375. V skutočnosti vytyčoval južnú hranicu Viedne, drevený kríž je na tomto mieste doložený v r. 1296. Miesto bolo zároveň popraviskom, posledná poprava sa tu konala v r. 1868. Povesť o vernej manželke stavbu sprevádza až od 18. storočia, poznali ju aj bratia Grimmovci.
(G.K.Z- Laskomerský, Cestovanie z Viedne do Chorvátskej r.1846 :Bolo to koncom júla za pekného rána, keď som sadal na parný voz ešte dosť novotnej viedensko- glognickej železnice. ...Naľavo sme prebehli popri vežičke a či známom pomníku „Spinnerin am Kreutz“. Je on asi osem siah vysoký, zo samých vežičiek a bráničiek gotických zložený ;kopec, na ktorom stojí, je práve jednej výšky s tou istou štefanskou vežou. O jeho pôvode a mene stoja hádky. ...Teraz pri pomníku vešajú a pochovávajú šibencov. Orol Tatranský, december 1846.)
Druhý pilier je z r. 1382- 84 a je vo Viedenskom Novom Meste (Wiener Neustadt), asi 50 kilometrov južne od Viedne. Autorstvo je tiež pripisované majstrovi Michaelovi. Aj táto stavba mala asi pôvodne slúžiť ako medzník nejakých území. Dodatočne jej, možno pre totožnosť autora, možno pre určitú spojitosť mesta a krížových výprav, ľudia pridali aj to isté pomenovanie.
Pre mňa je zaujímavé a dosť logické, že ak sa bratislavský kláštor rozhodol ku kostolu pristavať bohato zdobenú vežu, obrátili sa na niekoho s takýmito skúsenosťami (ešte jednu Knabovu vežu spomeniem neskôr). Že Knabovým predchádzajúcim stavbám prekrásnych veží ľudia priradili nejakú povesť, je len sympatické. Nevravím, že musíme vymýšľať, ale môžeme pátrať, či by sa k tej bratislavskej nejaká príhoda nedala prišiť.
