„Áno, zarezali sme posvätnú kravu slovenskej pravice- rovnú daň, pretože sme ju považovali za nespravodlivú a nesprávnu.“ Týchto sedemnásť slov vyriekol za približne desať sekúnd a desiatimi ráznymi gestami pravej ruky, ako sa na emotívny prejav patrí, tie slová potvrdil aj vizuálne.
Veru tak, čo sa má čo nejaká krava vyhýbať svojim základným povinnostiam jarma a dojivosti. Len si tak prežúvať a potom v kľude tráviť niekde uprostred ulice. Zarezať ju treba, bude z nej úžitok aspoň na predĺžený víkend. A zarezať ju treba rýchlo, lebo sa zdá, že akosi kríva a tak šup s ňou do núteného výseku. Veterinári už nevedia čo pýtať za liečbu a hladných krkov je pred dverami viac a viac. Tie hladné krky, to je dôsledok celosvetovej recesie a Slovensko, ako otvorená ekonomika, tejto recesii nemôže odolávať, zákonite sa to prejavuje aj v našej kondícii. To dá rozum, takto to na Slovensku je a takéto sú príčiny toho, prečo to tak je. Chvalabohu, obdobné problémy českej ekonomiky spôsobuje niekto úplne iný a po rozporciovaní nášho párnokopytníka to do Ostravy prišiel ozrejmiť slovenský premiér. Doniesol si ostrý nôž a šibrinkoval ním zjazdu pod nosom. Vysvetlil mu, ako ho domáci poloblázni, blázni, extrémisti a populisti obviňujú z toho, že ničí vlastnú ekonomiku svojimi ľavicovými rozhodnutiami. Predviedol svojim nožom čo všetko už ufikol a odporučil to aj svojim hostiteľom. Pretože v Čechách za tie isté problémy nemôže svetová recesia ale pravicová vláda:
„Čerta jeho, veď vy máte pravicovú vládu a vaša pravicová vláda čo urobila? Predsa nezvýšila dane z príjmu právnických osôb, išla cestou DPH. A máte historicky najvyššiu nezamestnanosť alebo nemáte? Tak potom aký je súvis medzi zvyšovaním daní, aký je súvis? Jediný v tom, že keď pôjdem cez DPH, ožobračujem tých najslabších. Ale keď pôjdem cez daň z príjmu, zaplatia to tí, ktorí to majú zaplatiť.“
Tieto Ficove slová majú v Čechách pozorných poslucháčov, možno nie iba tieto. Tieňový minister financií ČSSD Jan Mládek, našiel v Čechách tiež skupinu ľudí, ktorí parazitujú, tento krát na zamestnancoch- živnostníci. Vyhráža sa im, lebo je to vyhrážka, nič iné, že im a právnickým osobám progresívne zvýši dane. Lebo sú to oni (podľa Ficových slov), ktorí majú platiť ale neplatia. Otázka je, prečo? Lebo neplatia, v tom sa nepriem.
Je pre mňa večnou záhadou, kde sa berie tak masívny odpor voči súkromnému podnikaniu u sociálnych demokratov, o extrémistickejšej ľavici ani nehovoriac. Chybu treba asi hľadať na všetkých doterajších vládach, pravicových aj ľavicových. Pretože robia všetko možné proti tomu (tie ľavicové), alebo nerobia nič, či iba málo preto ( pravicové vlády), aby živnostníci a zamestnanci boli na jednej lodi. Lebo tam, ako ľudia živiaci sa svojou prácou patria. Veľmi rozdielny stupeň ich ochrany a zaťaženia ich stavia do rozdielnych táborov, hoci by mali byť v tom spoločnom. Živia sa prácou, neparazitujú na nej. A tá zvýšená ochrana zamestnancov je napokon aj tak slabučká, pri takto nastavenom systéme ani iná byť nemôže. Pretože, čo je najkomplikovanejšia časť pracovného procesu, rovnaká pre zamestnanca aj pre živnostníka? Zohnať si prácu a dostať za ňu včas a riadne zaplatené. Zvýšená ochrana zamestnanca v tomto prípade je neúčinná, pretože existuje nemálo spôsobov, ktorými sa plat za odvedenú prácu k zamestnancovi nedostane a supluje ho (ak vôbec) spoločná kasa. Ochrana živnostníkovho príjmu prakticky neexistuje. A ten živnostník či podnikateľ, ktorému systém toto umožňuje urobiť, sa smeje popod fúzy.
Za kondíciu je zodpovedný tréner. Predviesť tisíc kľukov nestačí, musí vedieť odhadnúť, či ich zverenec za daných podmienok zvládne tiež alebo či skolabuje. Niet sa čomu čudovať, že na podnikateľský sektor sa hľadí s nevôľou a podozrievavo. Veď za každou kauzou, ktorá rozvírila slovenskú spoločnosť a je spojená s pojmami ako klientelizmus, korupcia, daňový únik, netransparentnosť a podobne je súkromný sektor, ktorý sa nenažrane nabaľuje. Počnúc megakauzami veľkých investícií či odpredajmi, končiac mnohonásobne predraženými zmluvami na nepotrebné logo či webovú stránku inštitúcií, o ktorých dovtedy bežný daňový poplatník ani netušil, že existujú. Počnúc veľkými firmami a korporáciami pôsobiacimi na Slovensku desaťročia, končiac predvčerom založenými schránkovými firmami v Hornej Dolnej či na Bahamách. Kto je ale zadávateľ týchto obchodov, ak nie štát (obec) cez svojich politických nominantov? Každý obchod potrebuje dvoch a najlepší obchod je ten, keď sú obidvaja spokojní.
Súkromný sektor má mnoho nešvárov, jednému sa ale zákonite vyhýba, pretože ak riadne a poctivo funguje iba na línii výroba (dovoz, služba), distribúcia a malopredaj, nemôže natrafiť na neexistujúci mantinel korupcie a švindľovania. Ak funguje riadne a poctivo. Ak nie, má tých švindľov naporúdzi dosť a dosť, aj s výsekovým mäsom napríklad. Pri získavaní štátnych zákaziek je však situácia iná a ak je získaná netransparentne, podieľajú sa na tej netransparentnosti rovnako podnikatelia aj ich zamestnanci. Tí prví vedome, pretože podnikajú na vlastnú päsť, tí druhí však legálne, pretože ich príjem je zo závislej činnosti. Tí prví idú s kožou na trh, tí druhí sú na trhu s kolektívnou zmluvou pod pazuchou.
Pred necelými dvoma rokmi som v nejakej relácii Marka Ebena (?) v českej televízie zachytil časť rozhovoru so Stanislavom Bernardom, zakladateľom a spolumajiteľom úspešného pivovaru rovnakého mena. O prvom bilborde na rázcestí a o zvýšení tržieb, o založenom osobnom majetku a o prvej samovražednej pôžičke poskytnutej bez overovania podnikateľského plánu, rozhodujúca bola ochota poskytnúť všimné, o ťažkých začiatkoch, skvelých kolegoch a zapriahnutí celej rodiny do snahy o prežitie a následné dosiahnutie úspechu. Podarilo sa, pretože bola koža na trhu, napriek tomu, že pod pazuchou nebolo nič. Klobúk dole za tých dvadsať rokov práce, lakeť hore s dosiahnutými výsledkami.
Pán Bernard, ako som sa dozvedel z toho rozhovoru, už pivovar neriadi. Ako priznal, robia to ľudia od neho mladší a hlavne šikovnejší. Jeho projekt nepotrebuje politických nominantov ale šikovných a schopných ľudí, inak neprežije. Vie o čom hovorí. Tento piatok ubehli dva roky od založenia Nadačního fondu pro boj proti korupci, v ktorom teraz aktívne pôsobí. Podľa jeho slov v tej relácii, úhrnná výška všetkého korupčného konania v Českej republike bola asi sto miliárd českých korún za predchádzajúci rok. Dá sa to vraj vypočítať z úhrnu štátnych a obecných investícií a nákladov na fungovanie štátu a obcí. Zhodou okolností, štátny deficit Českej republiky za uvedený rok dosahuje práve tých istých sto miliárd českých korún. Môžeme sa o to prieť, odmietnuť to či spochybniť. Môžeme tomu uveriť a pri tom neveriť, že také niečo je vôbec možné. V každom prípade sa ale musíme zamyslieť nad tým, ako je možné, že európske vlády sa neustále zadlžujú a neustále je u koho sa zadĺžiť. Zamyslieť sa nad tým, že tie vlády žiadajú zvoľnenie prísnych podmienok dodržiavania mieri deficitu voči HDP, volajú po ďalšom zadlžovaní sa, aby mohli investovať do ďalšieho rozvoja. Pri tom rozvoji sú to ale vlády ako zadávatelia a súkromné firmy ako vykonávatelia toho prepotrebného rozvoja. Za akú cenu a stojí to tým vládam Únie vôbec za to? Schovávať sa za mimikry ľavice či pravice, keď značná časť ich neschopnosti je uložená na účtoch v Nikózii či v Larnake? Na tých účtoch, o ktorých zrušení už roky tliachajú a na ktoré (v podstate) idú teraz poslať pomoc vo výške desiatich miliárd eur?
