V jednej veci s odporúčaním Výboru OSN pre odstránenie rasovej diskriminácie plne súhlasím. Keďže Slovensko je tou najtypickejšou krajinou porušujúcou čokoľvek, potrebuje donorstvo organizácie, ktorej predchodchodkyňa sa bezzubo prizerala okupácii Mandžuska Japoncami, Etiópie Talianmi, občianskej vojne v Španielsku, anšlusu Rakúska a podpísaniu Mníchovskej dohody. Tej, ktorá sa tichučko zašívala vo formálnej existencii/neexistencii počas II. svetovej vojny, aby ako Fénix z popola povstala na nových základoch. V presvedčení, že uchmatnúť Picassovu holubicu je dostatočná kvalifikácia na to, aby sa opäť nečinne prizerala napríklad prekročeniu 38mej rovnobežky, obsadeniu Tibetu, udalostiam v Maďarsku v 1956 a v Československu v 1968 roku. Aby ani nehlesla v každom roku svojej existencie, pretože v každom sa niečo udialo. Učičíkaná udelením práva veta vo svojom rozhodujúcom orgáne mocnostiam, ktoré ešte aj dnes stoja voči sebe v podozrievavom mieri, umožnila svojim o(d)zbrojeným zložkám zdokumentovať vraždenie v Srebrenici. Presne na takúto organizáciu Slovensko potrebuje prispievať; občasným vymenovaním nejakého Slováka do bezpohlavnej funkcie tohto molocha sa potrebujeme popýšiť na medzinárodnom fóre; nahí žobráci pred nahými cisármi!
Áno, súhlasím s odporúčaním tohto výboru, že Slovensko potrebuje od ministerstva vnútra plne nezávislý orgán na prešetrovanie. Nie však iba trestnej činnosti páchanej príslušníkmi tohto ministerstva na rómskej populácii, ale na všetko čoho sa dopúšťajú. A nie iba príslušníci tohto ministerstva, ale všetkých. A nie iba ministerstiev, ale vôbec každého, ktorí tu žijeme.
Rómov a ich úžerníkov, policajtov a ich náčelníkov, učiteľov a ich riaditeľov, lekárov a ich prednostov, šľapiek a ich pasákov, detí a ich rodičov, turistov a ich sprievodcov, umelcov, živnostníkov, futbalistov, potápačov a filatelistov a ich stavovských organizácií. Potrebujeme plne nezávislé a suverénne postavenie každého orgánu, každej jej zložky a údu, aby sme si vzájomne do tých údov nenadávali. Aby sme boli kontrolovateľní, aby sme sa kontroly nebáli, aby bola zbytočná.
Keď Peter Stuyvesant pred takmer tristo päťdesiatimi rokmi (1664) ako posledný guvernér Nového Amsterdamu odovzdával ešte zalesnený ostrov Manhattan s opevneným mestečkom a prístavom Angličanom, aby si ho následne premenovali na Nový York, ani Holanďania ani Angličania sa neunúvali opýtať sa Algoníncov čo si o tom myslia. Či im stačia tie koráliky a zrkadielka, muškety bez pušného prachu a motyky bez pôvodnej hrudky zeme ku šťastiu. Nahí cisári sa nepýtajú prirodzene nahých bytostí, či súhlasia s prekrstením na nahých žobrákov.
Ani Mária Terézia sa nepýtala Rómov, či súhlasia s usadením sa na pridelenej pôde. Či súhlasia s označením novoroľník, novosedliak, novomaďar. Ak bolo toto kruté, rovnako kruté muselo byť každé jej rozhodnutie, ktorým z nás cez svoje reformy spravila školopovinné deti, evanjelikov či katolíkov žijúcich vedľa seba, brancov podliehajúcim vojenskej službe, slobodne sa pohybujúcich sedliakov či nádenníkov na ešte donedávna poddanskej pôde atď. Dostali sme šancu rozhodovať o svojim živote nie preto, že sa panovníčke zažiadalo ale preto, že inak už spoločnosť fungovať nedokázala, slobody ktoré sme dostali boli nevyhnutné. Vlastniť slobodu ale znamená zároveň vlastniť aj zodpovednosť za seba a za časť spoločnosti. Sloboda nám patrí automaticky, o väčšiu časť zodpovednosti aká prislúcha jednotlivcovi, sa môžeme uchádzať študovaním, zamestnaním a funkciou, kandidovaním na ľubovoľný post. Tak ako dokonale dokážeme zvládnuť zodpovednosť, tak dokonale sme slobodní a to bez ohľadu na to, či na nás musí alebo nemusí niekto dohliadať. Ak nemusí, sme absolútne slobodní a každému je šumafuk, aká mikina sa nám hodí k farbe pleti.
