Zrejme bude pravda čo bolo spomenuté, že vo vyspelej Európe už takýto výkup druhotných surovín, tak ako ho poznáme u nás, neexistuje. Vyspelosť môže byť v tom, že nikto na takýto spôsob privyrobenia si nie je odkázaný a tiež, že separácia a zber odpadu je na podstatne vyššej úrovni. Zo strany obce aj obyvateľov. Za posledné roky však sledujem (iba u nás na sídlisku, inde do kontajnerov nechodím) určitý nárast v separovaní a v žltých kontajneroch je prevažne plast a v modrých papier a kartóny. Ubúda domového odpadu v týchto kontajneroch, ako to bolo zvykom zo začiatku. Ubúda aj vychcancov z rodinných domov poniže. Napriek tomu, že svoje platby za likvidáciu odpadu mohli sami regulovať objemom vlastného kontajneru a frekvenciou odvozu, na rozdiel od nás „panelákových“, aj to sa im videlo veľa a tak neváhali klesnúť na úroveň kukučiek. Bolo zábavné sledovať truľa či nánu, ako vystupuje pri našom stojisku z drahého auta a štítivo nesie smradľavú igelitku do štyroch kontajnerov pre 96 bytov. Vyspelosť inej Európy teda nie je iba v tom, že sa po uliciach, dvoroch, cintorínoch či staveniskách nepotulujú kmíni, oni sa ani nevozia v autách a netrčí im slama z topánok. Tých našich sme si vychovali tak, že stojisko je zamknuté.
Asi pred desiatimi rokmi som videl zaujímavý film o Grónsku. Venoval sa Inuitom a tomu, ako ich civilizačná éra zvalcovala. Nezamestnanosť, strata identity a tradičného spôsobu obživy, podpora a alkoholizmus. Vo filme zaznela zaujímavá informácia. Okolo roku 1900 nebola na Grónsku jediná skládka odpadu, v súčasnosti sa bodrel v podobe plastov, kovov, pneumatík, handier a čohokoľvek iného nájde aj tam. Najprv som poľutoval úbohé Grónsko, za sto rokov taká drastická zmena. Potom ma ale napadlo, čo okolo roku 1900 predstavovalo odpad na Slovensku.
Samozrejme haldy a hlušina po ťažbe už od ranného stredoveku, to je ale osobitý prípad. A rozvíjajúci sa priemysel dodával smog, vlastné haldy nedokonale spracovaných surovín, chemikálie voľne vypúšťané do vodných tokov. Ale domácnosti vyprodukovali iba črepy skla, keramiky a porcelánu, popol a škváru z kúrenia, určite nejaký textil z prírodných materiálov a biologický odpad. Nábytok sa vyrábal pre viacgeneračné použitie, drevo sa spálilo. Či bežal niekto so zlomeným rýľom ku kováčovi neviem, ale neprekvapilo by ma to. Stavebný materiál, okrem nepálenej tehly, bol druhotne použiteľný, aj keď, v roku 1900 sa už používal železobetón. Betónové budovy ale ešte stáli, prvé pneumatiky ešte neputovali za humná. Iný odpad (určite drobnosti z každého materiálu) ma nenapadá.
Vynechajme ťažbu, dopravu a spracovanie od ťažkého po potravinársky a farmaceutický priemysel a ostaňme za posledných sto rokov v domácnostiach. Čo vyhadzujeme? Hádam všetko, hlavne ale to, čo sme nikdy nechceli, nepotrebovali a napriek tomu to máme. Obávam sa, že v tomto nás tiež vyspelá Európa predbieha, zbytočnosťami sa obklopujú dlhšie a dôslednejšie. Nepopieram užitočnosť a výhodnosť jednorazových výrobkov, od holiacich strojčekov po plienky. Je možno pohodlnejšie poradiť si s chlebom, konzervou či zeleninou krájačom, otváračom či škrabkou na elektrinu ako ručne. Ale vďaka našej lenivosti a cenovej dostupnosti týchto „pomocníkov v domácnosti“, vytvorili sme a podporujeme tak rozsiahlu časť výroby, že jej likvidácia je dnes už nemožná bez fatálnych dôsledkov na ekonomiku. Stali sme sa rukojemníkmi vecí, a ak je pravda, že existuje takzvaný „štokholmský syndróm“ (rukojemník sa počas zajatia dokáže prikloniť na stranu únoscu), v podobnom syndróme existujeme a sme ochotný ho obhajovať. Možno preto, že tušíme nezvratnosť situácie.
Nezvratnosť situácie je ale často postavená na absolútne neopodstatnených faktoch, ktorým by čo i len mierna iniciatíva zákonodarcov dokázala poľahky zabrániť.
O PET fľašiach viem dve skutočnosti. Radi ich hryzú psy, občas ich počujem pod oknami a niekto ich pokrčí a niekto nie pred vyhodením. Je príznačné, že v žltých kontajneroch prevažujú tie pokrčené. Kto nie je ochotný separovať, dokáže do bežného kontajnera vyhodiť pätnásť litrov vzduchu v desiatich nepokrčených fľašiach. Predbehnú ho len experti vo vyhadzovaní krabice od televízora. Tí dokážu vyhodiť aj štvrť kubíka vzduchu a spravidla sú to tí istí, čo najviac frflú na preplnené kontajnery. Viac o PET fľašiach dokopy neviem, nebyť jednej informácie, ktorú ale asi nedokážem presne reprodukovať. Údajne, vhodné na recykláciu sú iba biele, belasé a zelené PET fľaše. Iba z nich sa dajú vyrobiť granule a druhotne použiť. Ostatné farebné odtiene (neviem či som určil tie správne) končia na skládkach a v spaľovniach ako inak nepoužiteľné. Možno to tak je, možno nie. Ak ale vieme písať horory na škatuľky od cigariet, ak vieme sladené nápoje a smažené jedlá identifikovať ako svinstvo, prečo nedokážeme identifikovať fialovú PET fľašu ako niečo nežiaduce a neprípustné. Pre konkurenčný boj, snahu odlíšiť sa na trhu? Mala by stačiť etiketa a tvar fľaše. Prestali sme používať DDT, vieme kedy a ktoré antibiotiká škodia a kedy a ktoré pomáhajú. Po drastických kampaniach s mŕtvymi deťmi sa podarilo v sedemdesiatych rokoch zaviesť povinné používanie bezpečnostných pásov v autách, ten istý scenár sa použil nedávno na autosedačky. Vieme čo nám škodí. Nedomanskému viala počas hry štica, Šatan by po poslednom zranení bez prilby a chráničov už asi nehral.
Ak je prítomnosť fialovej PET fľaše na pultoch len dôsledkom našej pohodlnosti, ktorú vie lobby poľahky využívať, nemôžme sa čudovať, že sme tam kde sme. Nech mi ale nikto nehovorí, že je nemožné zaťažiť neúnosnou daňou niečo, čo poľahky môže existovať v prijateľnejšej podobe ako v takej, ktorá sa vymyká terajším možnostiam tie neprijateľné dôsledky riešiť.
