Pár krát som už s fotoaparátom okolo išiel. 28.11. minulého roka vyzerala budova neprístupne.
9.12. bol mrazivý jasný deň.
Zatiaľ čo dnes dusno, horúco a upršano.
Víkend otvorených parkov a záhrad sme zaregistrovali už pri kapucínskom kláštore.
Niekedy v marci som prechádzal cez Banskobystrickú ulicu. Pani vtedy natierala tento balkón fialovou farbou. Zbadala, že si vykrúcam hlavu, tak sa narovnala a hovorí- dobré že? Uznanlivo som jej to odobril a teraz, s tými kvetinami, je ešte pôsobivejší. Tiež taká otvorená záhrada.
Zákutie úradu vlády, odpočívadlo nad schodiskom s krídlom a obrazom známeho kremnického maliara Angyala s baníckym motívom. Dúfam, že je to iba náhoda; v interiéri som zaregistroval niekoľko obrazov, ktoré som už videl v GMB alebo SNG. A teda, že aj tento je jeden zo zapožičaných a nie podarúnok od zlatokopeckej lobby, čo by sa furt v tej Kremnici kamsi kutrala.
Detail krásneho lustra zo zrkadlovej siene. Interiéry som moc nefotil, predpokladám, že sú notoricky známe.
Z obrazov sa mi najviac páčil tento (Janko Alexy?).
V modernej budove Úradu vlády, tam kde vláda zasadá, je skoro na celej stene dekoratívna textilná výzdoba. Moc sa v týchto technikách nevyznám, je to makramé? Je úsmevné sa zamyslieť nad tým, že zatiaľ čo výtvarníčka (väčšinou sa tomuto venujú ženy, a ak je aj návrh od muža, realizujú ho tapisérky; ozaj, ako sa máte, bývalé kolegyne?) pridáva jeden uzlík za druhým, tisíce a desaťtisíce, za touto stenou sa premiéri a ich ministri snažia toľko isto uzlíkov rozmotať. Niekto sa proste pri uzlíkoch usmieva a zabáva a iný zase potí a hromží.
Záhrada ma proste sklamala. Neviem prečo, hneď sa mi vybavili slová zo starej trampskej odrhovačky „Vůz do Tennessee“...proč spouštej mně pod zem u tří borovic? Alebo boli iba dve?
Žiadne lavičky, žiadne plastiky, len zhluk kamenných artefaktov z predchádzajúcich rekonštrukcií. Niekto si na kameňoch skúšal odtiene lazúrnych náterov.
O múr oddeľujúci záhradu od tej prezidentskej (kedysi boli prepojené a ulica Spojná je dosť nová) je opretých zopár kúskov minulosti. Dosť výrečných o tom, ako sa to tu menilo. Prvý zo znakov, ktorý bol evidentne pre ideologický úzus neprípustný a preto zosekaný, mohol byť buď pôvodný arcibiskupský erb, alebo štátny znak prvej Slovenskej republiky. Nasleduje niečo, čo heraldikov privádzalo do pomykova- pavézový tvar štátneho znaku ČSSR a ďalší zo slovenských znakov.
Potom sme sa ešte vrátili dnu pozrieť si kaplnku. Bohvie, či tam niekedy nakukol taký Colotka alebo Šalgovič. Napokon ale, sakrálne časti týchto objektov (Primaciálny, Grassalkovičov či Aspremontov palác), neboli zdevastované a ponížené na sklad zemiakov či uhlia. Možno by nebolo od veci, keď sa bude organizovať najbližšia noc kostolov, zapojiť do tejto akcie aj tieto kaplnky v historických palácoch. Sprístupniť ich verejnosti cez deň, tá v Aspremontovom paláci je krásna, naposledy v nej bola tuším knižnica medikov.
Ďalší z krásnych lustrov, tento je v kaplnke.
Do malej kaplnky sa zmestí iba malá empora, zrejme patrila arcibiskupovi a je rozkošná. Skoro taká operetná.
A do malej kaplnky sa zmestí tiež iba malý prenosný organ. S maličkou kartušou a s ešte menším organistom na nej.
Deň otvorených dverí sa končil a tak sme sa pobrali domov. Prechádzajúc vedľajšou záhradou, nedalo sa nemyslieť na to, že aj korunované hlavy by mali dbať na to, aby ich odkaz nepošpinilo nič viac ako je nevyhnutné.
