Freónu, ktorý sa donedávna vyskytoval v každej domácnosti, toho sme sa zbaviť dokázali, pretože už o ňom vieme, čo spôsobuje. Mali sme ho, a stále možno ešte niekde máme, v starých chladničkách, chladiacich zariadeniach, hasiacich prístrojoch a ako hnacie médium v kdejakom spreji. Freón toxický nie je, v ozónovej vrstve uvoľňuje chlór a ten zabraňuje vzniku ozónu, freón je pre nás zlý, tak sme sa ho vzdali. Pod patronátom OSN najprv Viedenskou zmluvou o obmedzení únikov freónov do ovzdušia (1985), v roku 1987 prijatím Montrealského protokolu a následne Londýnskym a Kodanským dodatkom (1992). ČSFR protokol ratifikovala v roku 1990 a SR prijala sukcesiou v máji 1993. Pristúpili sme bez akýchkoľvek námietok k environmentálnej gramotnosti, k správaniu, ktoré nás zaväzuje byť zodpovednejšími. Aké mali tieto opatrenia dopad na svetovú ekonomiku netuším, svet sa evidentne nezrútil. Chladíme, hasíme, sprejujeme veselo ďalej. Nebolelo to a je to snáď o niečo lepšie s tým ozónom.
S azbestom to je dosť podobné. Jedným z najznámejších produktov, ktoré azbest obsahujú, je eternit. Najčastejšie využívaný ako strešná krytina. Patentovaný bol v roku 1900 v Rakúsku a o tri roky neskôr bola začatá jeho výroba. Za desať rokov sa licenčne výroba eternitu rozšírila do celej Európy aj na americký kontinent. Jedná sa o vláknocementový (azbestocementový) výrobok, ktorý sa vyrábal z deviatich dielov cementu a jedného dielu azbestového vlákna, za použitia vody lisovaním, pôvodne na lisoch na kartón. Okrem strešnej krytiny a obkladov stien, pribudli neskôr aj rúry. A potom, azbest sa používal ako izolant a máme ho ešte neúrekom okolo seba.
V 70tych rokoch sa ale objavilo, že azbestové vlákno je silný karcinogén, od jeho používania sa najprv upustilo, neskôr to viedlo k zákazu používania. Azbest nahradilo celulózové a sklené vlákno, k používaniu takýchto výrobkov sme sa zaviazali, podobne ako v prípade freónov, až po zmene režimu. Toto už tak bezbolestné nebolo.
Staré chladničky sme akosi povyhadzovali, s azbestom už tak jednoducho narábať nemôžeme. A to máme na Slovensku ešte kilometre štvorcové eternitových striech. A stovky panelákov s izoláciami z azbestových dosiek. A tona takýchto azbestových dosiek div nepostavila do pozoru celé Slovensko, lebo v Petržalke sa našiel v kontajnery vyhodený ako odpad. Boli toho plné správy. Jedna tona azbestu vzbudí toľko pozornosti, ako neznámi biely prášok zaslaný v obálke na nejaký úrad. Konkrétne, išlo o izolácie z kopilitov nejakého paneláku a petržalská samospráva zvažuje podať trestné oznámenie, pre podozrenie zo všeobecného ohrozenia, nedodržania zákonného postupu pri nakladaní s nebezpečným odpadom a to všetko aj preto, lebo na vlastné náklady ho bude musieť dať zlikvidovať.
Neviem koľko to stojí, ale stotridsaťtisícová Petržalka nechce znášať náklady na likvidáciu tony azbestového odpadu. Má pravdu a tak je to správne. Či už izolácie vyhodil niekto nevedomky alebo zámerne, či ma to rozčúlilo alebo ostávam k tomu ľahostajný, nemôžem tvrdiť, že samospráva nejako preháňa a robí z komára somára. Tona je predsa fúra, to jeden neprenosí ani na dvadsať krát.
A čo taká Kremnica či Detva, s tisíckami ton kyanidového kalu?
Že bude kyanidové odkalisko bezpečné a monitorované? Samozrejme že bude, tak ho predsa musia naprojektovať a tak musí byť schválené a postavené. A prevádzkované. Lenže...kto to dokáže zaručiť. Freón a azbest v rôznych produktoch sme používali desaťročia, kým sa vedomosti vedcov, poznatky meraní či náhodných zistení nedostali do povedomia verejnosti a teraz nám príde ako samozrejmé, že ich používať nechceme. Hoci, používali sme ich všetci, chytá nás hysterický záchvat, ak sa v našom okolí povaľuje nejaká azbestová doska. Ale práve preto, že sme ich používali všetci, všetci sme sa ich bezbolestne vzdali, nie však výrobkov, ktoré ich využívali ako svoju súčasť. Tie chceme aj naďalej a kupujeme si ich. Výroba sa musela prispôsobiť. A aj keď ja osobne nie, vo všeobecnosti, chceme aj zlato. Ako šperk, ako korunku na bútľavý zub, ako investíciu; ako synonymum úspechu, moci a vplyvu. A práve tá moc, úspech a vplyv je hnacím motorom k tak diskutabilnému spôsobu ich nadobudnutia.
Kyanid je prudký jed, jeho používanie pri lúhovaní horniny sa neodporúča, nie je však všeobecne zakázané. Niekde ho zakázali, niekde nie a ako každá technológia, dá sa, mala by sa dať, používať bezpečne. Otázka je, prečo ten neustály tlak, aby v tom alebo onom regióne, napriek odporu časti verejnosti, bola takáto ťažba zlata odklepnutá. Pretože je to jediný spôsob, ako z inak chudobnej horniny to zlato dostať. Bez jedovatého kyanidu je to proste nepotrebná hlušina.
Existuje Uznesenie Európskeho parlamentu zo dňa 5.5.2010 o všeobecnom zákaze používania kyanidovej metódy ťažby zlata v Európskej únii P7 TA(2010)0145. Uvádza ju Úradný vestník EÚ z 15.3.2011 a to Uznesenie vyzýva Komisiu, aby do konca roka 2011 navrhla úplný zákaz pre členské štáty únie. Nestalo sa, hoci v pätnástich odôvodneniach označených ako A až O, Uznesenie zdôvodňuje, prečo sa k takému zákazu máme odhodlať. Každé odôvodnenie začína slovíčkom keďže a keďže súhlasím s petržalskou samosprávou, že nemá čo platiť za cudzí bodrel, musím súhlasiť aj s týmito pätnástimi keďže:
http://eur-lex.europa.eu/LexUriServ/LexUriServ.do?uri=OJ:C:2011:081E:0074:0077:SK:PDF
...keďže sa jedná o vysoko toxickú látku, keďže sa jedná o husto zaľudnené oblasti, keďže je obyvateľstvo proti, keďže v nedávnej minulosti došlo k množstvu závažných ekologických havárií, keďže existujú aj iné spôsoby...Keďže, keďže, keďže. Keďže o tom rozhodujú politici, sme v keli.
Je vedľajšie v ktorých krajinách a s akými výsledkami používajú kyanid pri spracovaní zlatonosnej rudy. Bavme sa o Slovensku. O krajine, ktorá ešte nepostavila desať kilometrov diaľnice bez nejakého zádrhelu. O krajine, kde pojem cestný tunel je iba tunel a všetci vedia, čo si majú myslieť o tom, kam sa v skutočnosti zavŕtal. O krajine, kde sa prehajdákalo toľko prostriedkov a kde sa napáchali tak rozsiahle škody v prospech rôznych skupín a skupiniek, že ich už ani nerátame. A o tejto krajine si máme myslieť, že zvládne dozrieť na tak riskantnú záležitosť, akou je toxický odpad spravovaný nejakou garážovou firmou? Ešte stále by nás to nestálo ani cent, ak by sme prijali zákaz používania kyanidových solí pri spracovaní zlatonosnej rudy. Ešte to u nás nikto neprevádzkuje, stále je to iba hlušina. Tak prečo sa tomu bránime a prečo o tom nediskutujeme ako o antraxe v obálke či o azbeste v kontajnery?
Pretože sme stále ešte totalitná spoločnosť?
Zhodou okolností, predvčerom mi priateľ preposlal link na zaujímavú prednášku a diskusiu k nej. Profesor Jan Keller, sociológ, enviromentalista, spisovateľ, atď., podľa Fedora Gála guru českej ľavice. Život nad pomery, tak sa tá prednáška volala a týkala sa vývoja spoločnosti v post industriálnej ére, postavenia strednej vrstvy a podobne. Veľmi zaujímavé. Samozrejme, padli otázky, ako a čo ďalej, kam vlastne smerujeme a čo spraviť, aby sa ten nepriaznivý vývoj zvrátil. Na to odpoveď nebola a ani nie je. To by bolo šarlatánstvo. Padli tam ale termíny ako diskrétna elita- to je tá skutočne najvplyvnejšia vrstva ovplyvňujúca tok financií globálne, hýbuca celým svetom, ktorá je v podstate anonymná, nestojí o publicitu. A potom pomocná elita- a to sú hlavne politici, nezriedka pod vplyvom a v službách, či aspoň v prepojení na diskrétnu elitu. Otázka čo ďalej bola jednoduchá, odpoveď Jana Kellera v podstate tiež.
On si proste myslí, že tí, ktorí nepatria do elity (pomocnej), musia mať nástroj na to, aby sa ich elita bála. Elita bude pri moci iba dovtedy, pokiaľ dokáže ostatných presvedčiť, že pozná riešenia. Môže aj klamať a aj klame, stačí však, ak presvedčí. A rozdiel medzi totalitou a demokraciou je v tom, že totalitárne spoločnosti sú také, kde sa ľudia boja svojej elity a demokratické zase také, kde sa elita bojí svojich ľudí.
A to je podľa mňa odpoveď na to, prečo napríklad na Slovensku alebo v Rumunsku nájde niekto odvahu a bude si hlava nehlava pretláčať kyanid ako spásu sveta, čo by vo svojej vlasti nemohol. Aj keby sa v jeho vlasti kyanid používať mohol, pretože tam by s tak povrchným projektom neprešiel. Pretože v Rumunsku a na Slovensku je tá pomocná elita taká aká je, čo si budeme nahovárať. Kašle na svoje obyvateľstvo, nič, žiaden pohyb v uliciach ich neodradí od podporovania skupín a skupiniek. Kašlú na stenčujúcu sa strednú vrstvu, likviduje ju a dusí. Sme jednoducho totalitná spoločnosť a boli sme ňou aj pred rokom 2006, to aby sa niekto neurážal. Takže, napokon, chyba je z veľkej časti aj v nás, že to takýmto „elitám“ žerieme a ešte im za to aj dávame hlasy. Lebo, ako hovorí Jan Keller, úlohou pomocnej elity je práve strednú vrstvu presvedčiť o tom, že chyba je v nej samej, prípadne, že dopláca na niekoho iného, hoci je to práve tá elita, ktorá tie núdzne stavy zapríčiňuje.
