Novodobým apoštolom odporúčam iba jedno. Aby si veľmi dobre zapamätali, čo mali sľúbené a z akej rezervy bezodného mešca im to malo byť poskytnuté. Aby si dali tú námahu a pokúsili sa zistiť, či ich požiadavky nie sú náhodou úplne legitímne a mali by na ne opodstatnený nárok, ak by len táto spoločnosť fungovala tak, ako spravodlivá spoločnosť fungovať má.
Pretože, nesľubujú sa iba nové štadióny, sľubujú sa aj opravy schátraných škôl a nemocníc. Nesľubuje sa iba lepšie vyučovanie ekonomiky, sľubuje sa zlepšovanie ekonomického postavenia občanov. Nesľubujú sa iba nové knihy, sľubujú sa aj nové učebnice. V zásade ale, v spravodlivej spoločnosti sa nesľubuje nič, na čo prostriedky nie sú.
Ak sa sľubuje všetko a všetkým a potom sa uprednostní niečo iba pre niekoho, je to zlá spoločnosť. Apoštoli by si mali uvedomiť, že sa jednoducho predbehli v rade čakajúcich. Iste, využili skutočnosť, že v preplnenom markete sa z čista jasna otvorila pokladňa, o ktorej ani netušili že bude tak promptne otvorená, väčšina z nich s kupcom doteraz v kontakte nebola. Obehli hlupáčikov s poloprázdnymi nákupnými vozíkmi, ktorí ale vedeli, prečo k tejto pokladnici ísť nemôžu. Taký kupón si v novinách nenašli, taký bonus im členská karta neposkytuje. V tejto pokladni sú role vymenené. Na pult sa vyloží zoznam s požadovaným tovarom a pokladník vystaví šek na majiteľa. Šek má zatiaľ pozastavenú splatnosť, je to však lotéria, ktorá napodiv nikoho nič nestojí. V prípade úspechu, bude sľúbený tovar dodaný z konkrétnej rozpočtovej kapitoly. V prípade neúspechu, bude nárok na dodanie tovaru z tej istej rozpočtovej kapitoly. Lebo je legitímny.
Lebo potrebujeme nové štadióny aj moderné vyučovacie postupy. Potrebujeme dobré knihy od dobrých domácich autorov. Potrebujeme viac filmov domácej produkcie a hlavne viac dobrých filmov. Tiež potrebujeme zažívať radosť a hrdosť, ak sa naši športovci blysnú výkonom vo svete. Potrebujeme vedu pracujúcu a skúmajúcu v priaznivejších podmienkach, ako je tomu doposiaľ. Potrebujeme proste všetko to, po čom niekedy lačno poškuľujeme len toť vedľa, v provinčnom Rakúsku. Potrebujeme spoločnosť, kde profesijná česť bude rovná tej osobnej. Kde sa za žiadnych okolností nemôže stať, že sľúbené a poskytnuté jednému bude zúfalo chýbať núdznejšiemu.
Z toho slávnostného obeda, ktorý podával Fico, mi chýba niekoľko základných informácií. Čo dobré sa podávalo, pretože býva už takým zvykom, keď sa smotánka zíde, informovať o ančovičkách, morských potvorkách, vínnych sklepoch, ktoré sa nedajú zahanbiť. Býva tiež zvykom, že v určitej chvíli, hostiteľ alebo niekto z hostí utíši spoločnosť jemným klopkaním nožíkom o pohár a povie niečo zásadné.
Mne by sa jednoducho veľmi páčilo, ak by tak napríklad urobil predseda ZMOSu. Keby prítomným oznámil, že mu síce veľmi chutí, že je to všetko hrozne fajn, ale ich spoločný obed, ak by sa uskromnili so šunkaflekmi, by možno ušetril dostatočnú sumu na to, aby sa Letanovský Mlyn už konečne dotočil. Aby ten smrad, ktorý tam ostal po pompéznej vládnej pomoci nemuseli čuchať tí, ktorí si nemajú čím upchať nos. Pretože vďaka na hlavu postaveným zvyklostiam v tejto spoločnosti, sú to oni, ktorí musia upratať svoj kataster, hoci zasvinil ho niekto úplne iný a niekto úplne iný kašle na to, že prestrihnutie pásky spustí takúto lavínu nedoriešených problémov. Nedoriešených, ale predvídateľných. Kedy pomoc jednému predstavuje nedostatok, alebo priam škodu a výdavky druhému. Presne o tom bol obed u Fica.