Bol som tam už viackrát, na petržalskom brehu Dunaja, na štrkopieskovej „pláži“ poprekladanej popadanými či naplavenými kmeňmi stromov. Menšie úlomky dreva či civilizačný odpad, zakliesnený často hodne vyše hlavy, dáva tušiť, kam niekedy hladina Dunaja dosahuje.
Od mostu Lafranconi dá sa ísť buď úzkym chodníkom blízko vody a potom, niekoľko sto metrov priamo po brehu smerom k Rakúsku.
Dá sa ísť aj pohodlnejšou cestou ďalej od vody, ktorá sa pri hraniciach prudko zalomí smerom na juh a na prvé z rakúskych políčok prejdete opäť po chodníčku, teraz zasneženom. V tejto časti už z cesty vidno na vodu, občas aj jej obyvateľov.
V Rakúsku je to už na chodníček nadväzujúca poľná cesta. Po pravej ruke rieka a pri treťom z políčok už prvé z rybárskych chatiek na vysokých nohách, občas s nachystaným čereňom. Po ľavej ruke tie políčka, oddelené od lesa občas plotom.
Pri osamotenom strome uprostred tretieho poľa sa obraciam na cestu nazad. Mierne snežiť prestalo asi pred hodinou a som zvedavý, či na spiatočnej ceste, tak isto ako sem, nikoho nestretnem. Vidím stopy v snehu, určite dnešné, prvýkrát ale nestretávam ani živú dušu. Od jari do leta je to priam nemožné.
Vraciam sa popri ďalších plotoch a cestičkách odbočujúcich ku vode.
K rieke už neschádzam a po tej pohodlnejšej ceste idem do mesta. Betónovú pevnosť evidujem od prvej návštevy v tomto priestore, nikdy ma však nelákalo nazrieť dnu. Pri teplom počasí človeka napadne ako prvé puch, ktorý tam zrejme vládne a množstvo komárov v tieni bujného húštia. Teraz si ale pevnôstku prezerám, aj vnútrajšok streleckých veží, kopulami s vetrákom a s okrúhlymi strieľňami, pripomínajúce kopulu chrámu. Však, ak by sa o pevnôstku niekedy naozaj bojovalo, ktovie čoho by v nej odznelo viac, kliatob alebo modlitieb.
