reklama

Drozdy

Otvoril som oči do tmy. Spievajúci drozd sa ma snažil presvedčiť, že to už nie je tá úplne ozajstná tma. Že niekde nad obzorom sa už črtá svetlo nového dňa a ak o ten okamžik nechcem prísť, je najvyšší čas sa zobudiť. Dnes sa mu to podarilo presne o 4.00 a ja som si spomenul na jeho aj na mojich dávnych kamarátov.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (2)

Muselo to byť takto pred tridsiatimi rokmi, koncom marca či začiatkom apríla. Bol som na vojenčine sotva pol roka a moje postavenie v hierarchii bolo také aké bolo. Kdesi za Plzňou, zašitý v lesoch a od neho ešte oddelený dvoma plotmi, pomedzi ktoré som toľkokrát opatrne našľapoval, bol muničný sklad. Opatrne klásť nohu bolo v tomto priestore mimoriadne dôležité, dozvedel som sa to hneď na druhej pochôdzke. Tú prvú som absolvoval po tme a to som bol ešte plný bezstarostnej odvahy. Po dvoch hodinách bdenia a rovnako dlhom spánku na prični ma odviedli opäť na stanovište a vtedy som zaregistroval tú zradu. Celý, hádam pol kilometrový úsek mojej vymedzenej bdelosti, bol označkovaný črevnými problémami československej ľudovej armády.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Najprv som znenávidel všetkých možných diverzantov. Ak sa už budem musieť hodiť do tých sračiek, nebude žiaden varovný výstrel. Rovno medzi oči. Za podmienky, že sa nedostavia črevné problémy a budem sa môcť sústrediť na službu vlasti. Potom som sa upokojil. Chodníček bol spoľahlivo vyšliapaný v strede koridoru a držal som sa ho aj počas prvej služby automaticky. Nebol dôvod z neho zísť o pol metra doľava či doprava. V mojom prípade chvalabohu celé dva roky. Neskôr mi začali vŕtať v hlave iné veci. Celá trasa strážneho bola sporadicky osvetlená reflektormi a boli sme (na dvoch oddelených úsekoch po jednom strážnom) skôr ako na strelnici. V určitých odstupoch boli hlasové zariadenia, na ktoré som sa napojil pojítkom a oznámil na strážnicu, že je všetko v poriadku. A aj keď som mal nabitý samopal, mohol som ho použiť akurát tak na seba. Smerom von za prvý plot nie, lebo tam bol civilný priestor. Smerom dnu za druhý plot už vôbec nie, lebo muničák. Vlastne som nikdy nepochopil, načo tam šaškujeme ako exhibicionisti. Čúranie do plotu exhibicionizmom nebolo, aj to druhé sa dá pochopiť ako normálna vec, pričom obidvoje bolo samozrejme porušením povinnosti. Ale prechádzať sa tade ako páv a byť vysvietený ako lákadlo v maringotke na púti, to som fakt nepochopil.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

To ale napokon nebola moja starosť. Okrem jediného prípadu kedy som mal namále, čoby som sa nepriznal, som samopal odisťovať nemusel. Poznáte to, ešte z detských čias, ako sa zachveje a zarezonuje drôtený plot, keď naň najprv vyleziete, chytíte balans a potom z neho zoskočíte. Ten zvuk sa niesol pozdĺž mňa, ako inak, hnusnou tmou muničného skladu, a ja som si okamžite predstavil hajzla, ktorý už zaľahol mimo tých sračiek a má ma na muške. Srdce mi búšilo niekde pod ohryzkom a celý som zdrevenel, akoby ma stvoril tatko Geppetto. Vtedy ešte akčné filmy nefrčali a tak som nevedel, že treba robiť kotrmelce a strieľať a strieľať a tí zlí budú padať ako muchy. Aj tak by ma nič nedonútilo hodiť sa o „tú“ zem. Po chvíli som sa predsa len pohol a na pohyb zareagoval aj protivník. Srna prebehla pár metrov popri mne a samopal som zaistil. Pri vybíjaní zbrane som zistil, že bol natiahnutý náboj v komore, to si ale nepamätám, že som to urobil. Asi sa zo mňa stával profík.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Inak boli tie dvojhodinové služby nuda, akéhokoľvek čara zbavená. Na obrátke sa dalo zakričať na kamaráta v druhom úseku či je tam, to bolo ale asi tak všetko. V tme som ho nevidel, oddeľoval nás asi desaťmetrový nestrážený (?) úsek a musel som si vystačiť s vlastnými myšlienkami a snami. Točili sa stále okolo toho istého. Ako dlho tu budem trčať, dnes aj tie hrozné roky predo mnou, lebo som to stále ešte rátal na roky. A komu som čo urobil, že musím kráčať pomedzi tie nevábne značky, ktoré som občas z nudy prerátal. No hrôza. Iba raz mi tú monotónnosť služby oživili drozdy.

Všetci zdrhli na akési cvičenie a v kasárňach nás ostalo akurát toľko, aby sme sa striedali v dvadsaťštyri hodinových službách. Mne sa ušla stráž v tom muničnom sklade a chodili sme tam celé dva týždne obdeň. Ako mladému bez akýchkoľvek práv, prischla mi dvojhodinovka medzi štvrtou a šiestou ráno, hádam najblbší čas na bdenie. Opakovalo sa to celé dva týždne. Počasie bolo ustálené, síce šedivé a trochu upršané, predsa ale už pokročilá jar, prvá na vojenčine. Supráci už v civile, mladí ešte v prímači a ja medzi asi sto dvadsiatimi dôkazmi o cudzích myšlienkach a snoch. Čo meter to realizovaný sen.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Či som si to všimol hneď prvé ráno neviem, možno som len podvedome pozrel na hodinky, keď sa v priebehu jednej sekundy rozospievali všetky drozdy, čo som mal šancu ich počuť. Na hodinky som čumel furt, tak prečo nie aj v tom okamžiku? Z nejakého dôvodu som si ten čas zapamätal a o dva dni si uvedomil, že drozdy sa zobudili asi o dve minúty skôr. Vtedy som si tiež všimol, že je to približne v okamžiku, kedy sa na východe mierne začala meniť tma na čosi prijateľnejšie. O ďalšie dva dni som už čakal s hodinkami na ich budíček a trafili sa presne do času, ktorý som im vymedzil. Ja viem že je to len taká blbosť, každý spevavec začína svoj deň východom slnka. Len mi ten „objav“ z oných dvoch týždňov, ktorý som si overoval až do konca, pripadal výsostne môj. To asi pre nedostatok súkromia, obmedzené množstvo osobných vecí, stenčené na hygienické potreby, cigarety, možno knižku z knižnice a zopár listov v nočnom stolíku. Zašlo to ešte ďalej. Krátko na to sa spojovací náčelník rozhodol zo mňa vyrobiť radistu a do služieb som už chodil iba na stálicu. Z nedostatku iných, išiel som do toho muničného skladu asi po roku opäť a až po nejakom čase som si uvedomil, čo mi trochu vadí. Nevychádzala na mňa stráž medzi štvrtou a šiestou ráno a nemal som si ako overiť, či som tých drozdov pred rokom dobre vycepoval. Drichmal som na tvrdej prični so slamníkovým klinom pod hlavou a o čomsi sníval. Ale nech, myslím že si to drozdy pri Plzni pamätajú doteraz a spievajú o dušu aj dnes. 

Dušan Koniar

Dušan Koniar

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  668
  •  | 
  • Páči sa:  3 514x

na pol ceste medzi nádejou, že môže byť aj lepšie a podozrením, že lepšie je vždy tomu, kto sa tým nezaoberá. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu