Ak by sa rieka samotná tvárila, že fakt netečie, že sa iba lenivo rozvaľuje po nových brehoch vodnej nádrže, stačí tú nádrž vypustiť. Raz za čas treba. Rieka, napríklad Váh poslušný pamäti, stále prúdi vo svojom poslednom, aj keď zregulovanom koryte. To pôvodné, divoké a voľné, od poslednej doby ľadovej vládnuce väčšej šírke ako dnes, to už nemá dávno. Kúsok po kúsku mu ľudia bránili v slobode. Aj sa báli jeho sily, aj tú silu chceli využívať.
Od novej hrádze, gátu, je to po bývalé koryto Váhu asi sto metrov. Tri fotografie z vypusteného vodného diela sú fotené mobilom 22.10.2011. Pohľad smerom na Sereď. Tu niekde bývala kompa na druhý breh do Váhoviec a odtiaľto sa deti spúšťali dolu prúdom až po Pasinek, vzdialený viac ako kilometer.
Za stromami vpravo v pozadí je Pasinek. Pred výstavbou vodného diela bolo rameno jedným koncom spojené s riekou. Miestny navštevovali bývalé riečište v tú jeseň s trochou nostalgie. Zápach z bahna im neprekážal a spomínali. Kde čo pri rieke bolo, kade sa kam chodilo, kto sa kde takmer utopil.
Travajzňa neďaleko bývalej kompy, kde tieto detské dobrodružstvá začínali. Betónové mólo travajzňa pôvodne slúžilo snáď na kotvenie pltí, či sústreďovanie splavovaného dreva. Presnejšie informácie sa mi nepodarilo zohnať.
Keď v roku 1985 vzniklo Vodné dielo Kráľová, zvané aj Kaskády, medzi Sereďou a Šaľou sa tok Váhu výrazne zmenil. Popri vodnom diele ostalo niekoľko mŕtvych ramien, zo tri sú pri obci Šoporňa. Na jedno z nich, asi poldruha kilometra dlhý „Pasinek“, podkovovitý meander, ktorý má vo svojom vnútornom oblúku aj vlastnú lagúnu, teda štrkovisko, chodilo sa kúpať niekoľko generácií. Kúpať sa chodili už viac na štrkovisko než do meandru, ten ostal pre rybárov a iných romantikov na pramiciach.
Nech už rieka a jej úseky dokážu na jedného pôsobiť akokoľvek romanticky, stačia dvaja opačného názoru, každý na svojom brehu a rieka začne pôsobiť aj strategicky. Zatiaľ ako medzník, cez ktorý možno kameň neprehodíš, no nadávka sa po hladine krásne nesie. Kto ale na tej strategickej rieke obsadí brod, či nebodaj vybuduje most, ocitá sa rieka v jeho moci a určuje si podmienky. Nadávky utíchnu, kamene sa hromadia do zásoby.
Rieky, brody a mosty, od nepamäti boli uložené v mysliach stratégov. Rátali s nimi a kalkulovali vo svojich dobyvačných či obranných plánoch, nič nenechávali na náhodu. Ani to, či majú vždy dostatok mužov schopných rieku ubrániť alebo útokom ju zdolať. Ženijné vojsko patrí k armáde tak isto od nepamäti, zdolávanie vodných tokov bolo jeho úlohou. Nie inak to bolo s poslaním 6. ženijného pluku bývalej Československej ľudovej armády, ktorý bol umiestnený v Seredi. Ostrovy a ramená Váhu využívali ženisti ešte skôr, ako bol v roku 1967 pluk do Serede preložený.
Niekedy v začiatkoch sedemdesiatych rokov, postavili ženisti v lokalite Pasinek pri Šoporni drevený most. Či bol aj náležite využívaný neviem. Isté je, že po vybudovaní vodného diela svoje opodstatnenie stratil a rýchlo chradol a začal sa rozpadávať. Ostali po ňom len jednotlivé pilóty, ktoré teraz, zarastené trsmi tráv, vytŕčajú zo stojatej hladiny ako naaranžované žardiniéry v exkluzívnom kvetinárstve. Miestami sú pilóty ešte prepojené trámom a vyzerá to veľmi pôsobivo.
Mŕtve rameno je stále spojené spodnou vodou so svojou materskou riekou, ktorá samotná, neďaleko týchto miest, stratená je v ploche umelého jazera. Most aj tak nemohol nikam viesť a tak tu ostal ako pekná dekorácia. Ako za trest zatopená pergola v čarovnej záhrade. Akoby popod ňu k oddávajúcemu, už, už mal ladne plynúť vodník, v náručí s nedobrovoľnou nevestou v mdlobách.
Pasinek, takmer stojaca mĺkva voda, dokáže pôsobiť podmanivo. Aspoň na fotografiách to tak vyznieva, hoci skutočnosť je trošku iná. Podmanivý breh, ktorý som fotil, nie je ten, na ktorom som stál. Treba dávať pozor, aby sa do záberu nedostal ten naplavený a nahádzaný neporiadok, ktorý som mal pod nohami. Všade prítomné PET fľaše a polystyrén. Pokiaľ nie je rozmrvený na svoje guličky a nesplýva s otravnými chumáčmi z topoľov, veľmi vadí. A k tomu všetko to, čo sme kedysi veľmi chceli a už je nám to zrazu nanič. Handry, pneumatiky, sklo. Všeličo možné aj nemožné po rybároch, ktorý tam vystáli diery, či po ostatných, čo tie diery využívajú ako smetné koše. Akýže romantici.
Rieka akoby nikam netiekla a most akoby nikam neviedol. Avšak, ako tí štyria chlapci z filmu Karla Zemana Cesta do pravěku, môžeme sa cez staré fotografie pozrieť tam, kade kedysi tiekla. K našim predkom, ktorí rieku nemali ešte úplne spútanú, využívali však jej silu ako sa dalo. Do čias, kedy sa ešte dlhé drevené lávky kymácali nad nespútaným prúdom, pod rytmom kroku kráčajúceho. Neviedli na druhý breh, na to boli príliš vratké pre ešte slobodnú rieku. Trúfli si len na pontóny (hájovy) lodných mlynov. Hájov od brehu sa volal krajník, v strede bol o niečo dlhší hrubý hájov a Váhu ako prvý odolával vážnik, rovnako veľký ako krajník. Lávka končila na ochodze- gádore. Bol to priestor v prednej časti mlynice bez zábradlia. Terminológia a jej miestne názvy sú z knihy Rudolfa Kulicha o mlynárstve na Slovensku.
Na fotografii z roku 1926 je skupina lodných mlynov na Váhu pri Šoporni. Vpredu Hermanov mlyn.
Rudolf Kulich, Zamúčené histórie (Vydavateľstvo RAK 2002): „História spomína aj lodné mlyny zo Šoporne. Prvé údaje o mlynároch v Šoporni pochádzajú z roku 1645. Bývali priamo pri mlynoch. Ďalší údaj o mlynoch je z roku 1715, keď v Šoporni bolo 45 domácností a 4 mlyny. V roku 1720 bolo 34 domácností a 10 mlynov. V roku 1887 vznikol na Váhu požiar a zhorelo 12 mlynov. V Šoporni v čase najväčšieho rozmachu (1871) klepalo na Váhu 45 mlynov.
Jeden z týchto mlynov patril Hermanovi Benkovi, bratovi manželkinho dedka. Pri týchto starých fotografiách sa nemôžem zbaviť dojmu, že sila rieky a um ľudí bol v minulosti vo vyváženejšom pomere. Rieka ešte predstavovala každoročné nebezpečenstvo. Moreny v nej mizli nie pre zachovávanie tradícií folkloristami. Keby tí ľudia vtedy vedeli ako, keby na to mali prostriedky už vtedy, rýchlo by rieku zmenili do dnešnej podoby. Lebo je to pohodlnejšie. Lenže oni tú možnosť nemali a tak rieku, chtiac nechtiac, rešpektovali.
Aj ich deň trval 24 hodín, aj im sa minul rok za 365 dní, len k tomu, aby to nejako zvládli, potrebovali podstatne menej ako my dnes. Stačil im jeden breh, aby sa cítili vlastníkmi sily rieky. Stačil im vlastný chotár, aby dvadsaťštyri hodín, či tristošesťdesiatpäť dní dávali zmysel celého bytia. O čo menej toho potrebovali a spotrebovali, o to viac nám zanechali k užívaniu. Očakávali, že tak nejako to bude aj v budúcnosti a ono to v podstate tak nejako aj je.
Je toho hrozne veľa, čo do budúcnosti odkazujeme my. Je toho hrozne veľa, o čom sme presvedčení, že ak nie my, naši potomkovia to určite vyriešia. Lebo my to teraz nevieme, preto napredujeme tak šialene dopredu, aby to raz vedeli oni. Vyzerá to zatiaľ dobre, minimálne toto sa už od nás naučili.
Herman Benko z lávky svojho mlyna loví na čereň ryby. Prizerá sa mu syn a zo zadnej lávky akýsi Lajoš. Fotografia je z roku 1934. Rudolf Kulich uvádza, že prvý záznam o vodných mlynoch na Slovensku je z roku 1135, keď vodný mlyn vlastnil kláštor Bzovník pri Krupine.
Tak isto opisuje, že mlynári boli vynikajúci tesári- sekerníci, mlyny si stavali sami. Tie šopornianské bývali častejšie ukotvené ceťkami ako kúdeľovými lanami či reťazami. Ceťky boli silné povrazy upletené z vŕbového prútia či z dubových konárov. Ako vidno, Herman sa spoliehal predsa len na reťaz.
Aj táto fotografia je z roku 1934. Vpredu stojí Herman Benko, v strede prvej trojice, v bielych šatách a s dieťaťom (Pištinkom) na rukách, je jeho sestra Hela z USA. Ona po návšteve vlasti svojich rodičov obidve fotografie poslala. Mladé dievča sediace vzadu je vtedy trinásťročná manželkina mama Ilonka.
Šopornianské lodné mlyny fungovali, ako tak, do začiatku päťdesiatych rokov minulého storočia. Rušiť ich chceli už v dvadsiatych rokoch, údajne ako prekážku pri splavovaní dreva. O ich osude definitívne rozhodla až kolektivizácia. Aj o osude mlyna, ktorý patril otcovi Rudolfa Kulicha.
