Je to o vzrastajúcom objeme nielen toho, čo v obchode vložíme do košíka ale aj toho, čo po príchode domov hodíme do koša. A netýka sa to iba obalov. Týka sa to aj samotného tovaru ktorý nestihneme spotrebovať, ktorý nespotrebujeme dostatočne počas jeho životnosti, ktorý sme vlastne ani nechceli- len sa tak akosi sám ponúkol za bagateľ. Týka sa to všetkého o čom vieme, že bez udania dôvodu môžeme to do určitej doby vrátiť, akurát že, tú určitú dobu prepasieme niekde inde a s nepotrebným sa zmierime. Kým nám to naozaj nezavadzia a potom sme už nekompromisní a razantne urobíme voľné miesto niečomu novému. To nové je často odôvodnením toho, prečo sa toho „starého“ a nepoužitého vlastne zbavujeme.
Nedeľný predaj nie je drahokamom v korune liberálneho pohľadu na voľný trh, na neobmedzované fungovanie zdravého konkurenčného boja, na férový zápas o zákazníka, ktorý vďaka priehrštiu ponúk vychádza z tohto ako víťaz s omnoho plnšou peňaženkou, ako by ju mal pri obmedzenej ponuke míňať. Somarina. Toto platí v obci s jediným obchodíkom, aj to iba čiastočne.
Nedeľný predaj je bitka o voľný čas a taktikou tohto boja je prvoplánová, nenáročná až primitívna ponuka o tom, kde ten voľný čas minúť. Podprahové prenikanie do mysle potencionálneho zákazníka, ktorý o svojom voľnom čase uvažuje vopred. Napríklad aj v priebehu tých približne 250 pracovných dní, ktoré bežne do roka odrobíme; počas tých asi 2000 pracovných hodín prislúchajúcim k bežnému plnému úväzku za rok. Úväzku, ktorý v úhrne nás všetkých na Slovensku, má zabezpečiť cca 77% príjmov štátneho rozpočtu na tento rok. Tri miliardy eur v podobe daní z príjmov (a v menšej časti v dani z majetku) zamestnanej (vlastniacej) časti populácie a takmer osem miliárd eur v podobe daní za tovary a služby vybranej od celej populácie. Takmer výlučne ako daň z pridanej hodnoty a spotrebné dane. O tento balík, o čo najväčšiu časť z obrovskej sumy hrubého obratu, ktorá na seba viaže dane za tovary a služby, o toto a o nič iné v tejto bitke o náš voľný čas ide.
Rozhodne ho nie je málo, nášho voľného času. 250 dní sa zdá byť väčšou časťou roka, 2000 hodín je však menej ako jeho štvrtina. Čo robíme tých „zvyšných“ 6760 hodín? Doprajme si priemerných osem hodín spánku a po „budíčku“ nám stále ostáva 3840 hodín voľna, relaxu, nudy či leňošenia, koníčkov a aktivít, osobných povinností naplánovaných aj nepredvídaných. Priemerne samozrejme, niekto maká aj v druhej smene aby sa uživil či mal sa lepšie, iný cestuje za prácou dlhšie ako je únosné. Voľného času ale ostáva stále dosť pre pracujúcich (zarábajúcich a míňajúcich) a ešte viac pre ostatných (nezarábajúcich, tvoriacich však rovnocennú spotrebu voči spotrebe zarábajúceho, na ktorom sú závislí). Voľný čas je fenomén dneška, na Slovensku však, ako pri mnohom inom, neefektívne spotrebovaný bez adekvátnej a zaslúženej pridanej hodnoty, doslova v „montážnych a výrobných“ halách obchodných reťazcov.
Obchody sú plné všetkého a ešte sa v nich aj tlačíme. Okrem obchodov, plné všetkého sú aj sklady a medzi skladmi a obchodmi, na preplnených cestách, plné sú všetkého preťažené kamióny. Ak sme ich dokázali počas víkendov a sviatkov z tých ciest a diaľnic vytlačiť na odstavné parkoviská znamená to, že v zásade ešte dokážeme rozlišovať medzi časom určeným na prácu a tým zvyšným, predurčeným všetkému ostatnému, čo bežnou prácou prinášajúcou obživu nie je. Napokon, zástancovia nedeľného predaja nemôžu nepriznať, že v iné dni, takmer aj v nočnú hodinu, nie je problém kúpiť si napríklad tehlu. Pálenú alebo eidamskú.
Trh sa bije o náš voľný čas, tvári sa ako náš spojenec a je výlučne na nás, či sa toho zúčastníme a na ktorom z bojísk sa ochotne a dobrovoľne poddáme. Rozhodujúce ale je z čoho je kde na výber. Odporcovia nedeľného predaja svoje stanovisko odôvodňujú jednak kresťanskou tradíciou, nedeľnému nakupovaniu sa však dokáže každý vyhnúť, ak je to v rozpore s jeho svedomím, podobne ako je to s dodržiavaním pôstnych dní. Existenciu niečoho s čím vnútorne nesúhlasím nemôžem napádať, pokiaľ to existuje legálne a je to inými vítané. Druhým dôvodom odporcov je presvedčenie, že aj predavači majú nárok na to byť aspoň v nedeľu doma so svojimi rodinami, oddychovať a užívať voľna. Čím sme znovu pri tom voľne a jeho pasívnym či aktívnym využitím.
Tieto výhrady platia iba vo väčších aglomeráciách kde sú reťazce zastúpené a predháňajú sa v ponukách. Sú neadekvátne všade tam, kam reťazce neprídu, pretože sa im to neoplatí. A práve tam, alebo aspoň v dostupnejšej vzdialenosti od týchto lokalít, boli by takéto možnosti neobmedzeného nakupovania vítané. Miestni po nich túžia, pretože by ich vnímali ako uľahčenie svojho bežného života počas pracovných dní aj počas dní voľna. Sú to hlavne oni, ktorí za prácou dochádzajú, častejšie ako obyvatelia veľkých miest, ďaleko od svojho bydliska. Ak si k tomu priradíme fakt, že už dávno neplatí to, čo platilo o jednu generáciu dozadu, že osemhodinová pracovná doba prevažnej väčšiny ľudí začínala siedmou hodinou rannou a končila o pol štvrtej popoludní, nie sú tie otváracie hodiny až tak neopodstatnené.
Sme teda v kurióznej situácii. V oblastiach, kde ani verejná správa nedokáže zabezpečiť dostupnosť základných potrieb (lekárska starostlivosť, nekomplikovaná školská dochádzka, verejná doprava a jej prijateľná frekvencia) tak, aby bola symetricky a rovnovážne rozložená na celom území Slovenska, v týchto oblastiach by ich obyvatelia rozšírenie možností nakupovať určite privítala. Bolo by to pre nich atraktívne tak, ako sa to stalo atraktívnym pred necelými dvoma desaťročiami v Bratislave a následne v iných veľkých mestách, kedy sa reťazce a nákupné centrá začali objavovať.
Skôr však ako by sa nebodaj začalo vážne uvažovať o administratívnom obmedzení predajnej doby, bolo by vhodné vedieť niečo o tom, kam sa podeje časť zamestnancov z tohto sektora služieb, ktorí automaticky o zamestnanie prídu. Keďže pracujú v dvanásť aj viachodinových smenách, formou dlhý a krátky týždeň; keďže zrušenie nedeľného predaja sa môže skombinovať so skrátením predaja sobotného, každý piaty zamestnanec by mohol byť nadbytoční. A hovoríme teda zrejme o tisíckach zamestnancov pracujúcich vo väčších centrách a v hlavnom meste. Kým o takúto masu ľudí pracujúcich v službách bežných obchodov s potravinami, so spotrebným tovarom, nábytkom či elektronikou, v záhradných centrách a v hobby marketoch nezvedie boj iný segment zamestnanosti, je riskantné pristupovať k direktívnym obmedzeniam.
Ten iný segment je ale rozdrobený v malých živnostiach, v rodinných firmách a podobne. Mám na mysli domáci cestovný ruch, agroturistiku, všetky tie gastronomické a remeselné víkendy, ktoré sa na Slovensku stále ešte len rozbiehajú a dokážu naviazať na seba záujem spotrebiteľskej verejnosti. Patrí tam aj rozvoj a podpora cykloturistiky, turizmu ako takého, kultúra akéhokoľvek druhu; patria tam aj tradičné dedinské hody a jarmoky. Pracujem v bratislavskom hobby markete a verte, že ak je na Železnej studničke napríklad nejaká vydarená akcia, cítiť to na návštevnosti. Bolo by ale neobjektívne nepriznať, že naopak, počas dňa otvorených dverí v Markíze, objavili sa vo zvýšenej miere u nás zákazníci z okresov, akých bežne nevídať. Je to však stále o tom, že ak sa raz už ľudia, návštevníci a zákazníci zároveň, vyberú mimo svojho bydliska, chcú svoje peniaze niekde minúť.
Je to potom už iba na spoločnosti a jej jednotlivcoch, či si dokážu uvedomiť, čo má vyššiu pridanú hodnotu. Ekonomickú pre spoločnosť a zážitkovú pre jednotlivcov. Motať sa dve, tri hodiny v nákupnom centre, nakúpiť a potom časť z toho vrátiť ako nadbytočné, alebo reklamovať, čo sa žiaľ stáva stále častejšie. Alebo s rozmyslom nakúpiť v týždni všetko potrebné a voľný čas využiť hoci aj návštevou odľahlejšieho regiónu, ak by len ten mal čo zážitkové ponúknuť. Potenciál týchto regiónov je v prírode a v aktívnom pobyte v nej, v kultúrnych pamiatkach. Nedostatkom je práve tá nerozvinutá infraštruktúra a služby.
Možnože riešenie nie je iba v hľadaní hocijakých, dočasných nájomníkov opustených priemyselných parkov. V daňovej úľave zahraničnému investorovi, ktorej sa nikdy nedočká malý miestny podnikateľ. Hoci práve on, spolu s ostatnými, dokázali by pre región urobiť podstatne viac. Pri aktívnej podpore štátu možno až toľko, že by sa jeho krajan, predávajúci teraz v Bratislave vysávače či kvety, vrátil napokon domov, pretože väzby ešte nespretŕhal, je mu tam lepšie a je tam užitočnejší. To by bola najsilnejšia podpora týchto regiónov, dokázala by ich životaschopnosť a výnimočnosť, v ktorej sa od hlavného mesta a veľkých aglomerácií tak príťažlivo líšia. Dokázali by si takto tieto regióny vynútiť zlepšenie infraštruktúry, udržali by si miestne školstvo, boli by prijateľnejšie pre zvažovanie internistu či dentistu, aby si tam zriadili ordináciu. Paradoxne, stali by sa tieto regióny zrazu zaujímavé aj pre reťazce. Zvýšenie kúpnej sily domácich a vyšší výskyt víkendových hostí by tlačili na rozvoj služieb a rozšírenie predaja. Je to iba o podpore aktivít jednotlivcov od spoločnosti a štátu, akej sa mu nateraz nedostáva ani zďaleka. To je však už iná pesnička.
