Neskorší vedúci Orchestra Glenna Millera, Buddy DeFranco, životopiscovi G.M. spomenul niekoľko teórií a dodal, že ak by mal všetkým veriť, muselo by existovať viac ako dvanásťtisíc ľudí, ktorí Millera na jeho poslednom lete vyprevádzali. Mimochodom, major amerického vojnového letectva letel do oslobodeného Paríža, kde sa mal pridať k Army Air Force Band a hrať na svoj trombón spojeneckým vojakom, zrejme aj počas vianočných sviatkov.
Viac ako sto rokov vieme už lietať na strojoch ťažších ako vzduch. To je však len história. Vďaka porovnaniu osobokilometrov, lietanie je suverénne najbezpečnejší spôsob dopravy. To je však len štatistika. Skutočnosť je taká, že nič z oblohy nám prirodzene nepatrí a ak dôjde ku kombinácií ľudských zlyhaní, technických porúch a prírodných okolností (pretože jednotlivosti zvládať väčšinou dokážeme), nasleduje tvrdý pád s fatálnymi následkami. Práve vďaka tej priaznivej štatistike, pravdepodobne každý pád z neba dostane sa cez tlačové agentúry do nášho povedomia. Nie len nešťastia veľkých civilných lietadiel. Dozvieme sa o páde ultraľahkého čuda kdesi v Amazónii. Pár okamžikov po kolízii vrtuľníka nad vrtnou plošinou v Severnom mori, dostávame prvé kusé informácie. Pre tú výnimočnosť pádu, pretože ho porovnávame s miliónmi úspešných letov, vyvoláva pád lietadla vždy zvýšený záujem verejnosti. V čase Vianoc tobôž.
Ľudstvo obdarené rozumom, zásluhou výnimočných jedincov, dosiahlo zdanlivo veľmi veľa. Možno nie iba zdanlivo, možno nám tú eufóriu z pokroku kazí vedomie, že rozumom každý hýbeme inak a za iným účelom. Že sme stále prítomní nejakému konfliktu, že ho niekto rozvíja a podporuje, domnievajúc sa, väčšinou veľmi mylne, že ho má a bude mať vždy pod kontrolou. To patrí k nám ľuďom, viesť konflikty a nezvládať ich. A potom konšpirovať nad vinníkom.
Lenže, vlastné je nám aj čosi iné. Skúmať, bádať, objavovať. Tvoriť. S tými najlepšími úmyslami uvádzať do bežného života výsledky práce. Bez ohľadu na fakt, že za mnohou z objednávok, vízií či dobyvateľských chúťok, bola práve armáda a jej šľachetné/podlé záujmy. Nie inak to bolo s lietajúcimi strojmi, aj keď, armáda zvažujúca stratégie ešte z konského chrbta, pred vypuknutím svetového konfliktu o lietadlá veľký záujem nejavila. Predsa len, bola to doba parádnych uniforiem, oslňujúcich zlatých epoliet, našuchorených pštrosích pier na klobúkoch generality, aj tých skromnejších kohútích, na prilbách uhorského žandárstva. Veď napokon, práve zaniká Belle Epoque, len nikto to zatiaľ nevie. A tak odušu mašírujú, ešte mierovými námestiami, vyštafacírované, ligotavé pluky a do kroku im rezko hrá vojenská kapela.
Armáda je ale stále tá istá, hrozne márnivá dievka. Strategicky, chcela by byť neviditeľná aj so svojimi najväčšími monštrami. Politicky, nevytlčiete z nej ani zbla pravdy, ani za máčik zodpovednosti, má svoj štempel „Prísne tajné!“. Spoločensky, pri každej paráde je naopak najfarebnejšia a najviditeľnejšia. V Londýne v baraniciach z medveďa pred palácom, v Paríži v pancieroch kyrysníkov, klusajúcich od námestia Hviezdy. Aj v Bratislave, v kostýmoch roku meruôsmeho, po novom už aj vo vestibule parlamentu, a tiež v Moskve, v udivujúcom priemere brigadírok Alexandrovcov, exportovaných po svetových pódiách. Je toto armáda? Samozrejme že áno. Sú toto vojaci? Samozrejme že nie. Nasaďte ich niekam a prvý pako ich odrovná zápalnou fľašou.
Skúmať, bádať, objavovať. Tvoriť. S tými najlepšími úmyslami pomôcť, dokázať, uľahčiť. Hoci aj lietaním, lietaním hoci aj nad vodou, lietaním z jedného brehu na ten druhý. Ako to ale bolo a bolo vôbec dobre, že sa tak stalo a potom to pokračovalo úplne inakšie? Kto pozná odpoveď? Ja si netrúfam.
Netrúfam si vyvodiť niečo z niečoho, hoci technicky či historicky je to platné a vo svojej postupnosti, odohralo sa to tak. Ako vnímame Louisa Blériota? Konštruoval, vyvíjal a pilotoval vlastné lietadlá a ako prvý preletel kanál La Manche (1909). Lenže, on vyrábal lietadlá a ako šikovný konštruktér a podnikateľ, veľmi úspešne. Nemyslím si, že tvorivý človek chcel byť prvým len pre tých tisíc libier odmeny, vypísanej denníkom Daily Mail za ten prelet. Letel by aj „zadarmo“. A nemyslím si, že úspešný konštruktér a podnikateľ tušil, že o päť rokov vypukne svetový konflikt a on sa stane aj významným armádnym dodávateľom. Tisícky jeho lietadiel rozsievalo smrť nad zákopmi Európy, z jeho kokpitov „opaskami“ mlátili niekde pri Piave po hlavách našich prastarých otcov, príslušníkov c.k. armády. Jednej z najparádnejších a najneschopnejších. Je Blériot týmto vinný? Ja si to nemyslím.
Charles Lindbergh v roku 1927 preletel na šupu Atlantik, pristával až v Paríži. Nebol to prvý prelet Atlantiku, je však najznámejší z pionierskych čias aviatiky. Priniesol mu slávu a popularitu, jeho let bol impulzom k letom transatlantickým, prispel ku kráteniu éry vzducholodí a hydroplánov na týchto linkách. Po osobnej tragédii (únos a smrť dieťaťa) odchádza do Európy. Ako bol jeho otec, kongresman, odporcom vstupu USA do prvej svetovej vojny, tak Lindbergh odmietal takúto angažovanosť v nadchádzajúcom konflikte. Už sa dal tušiť, vedelo sa kto bude agresorom, napriek tomu prijíma od Göringa vysoké vyznamenanie a po ostrej nevôli doma, odchádza z armády, vzdáva sa funkcií. Ale po udalostiach v Pearl Harbor chce sa do armády vrátiť, je však odmietnutý. Pomáha ako civilný poradca a to veľmi významne. Ako skúsený letec nachádza spôsob znižovania spotreby paliva (k zväčšeniu doletu a účinnejším náletom) lietadiel Lightning. Pilotov Corsairov naučí ako sa odlepiť od paluby lietadlovej lode s dvojnásobným nákladom bômb, než na aké bol stroj konštruovaný. Lebo sa to dalo a on to vedel. V tomto prípade, dolet sa určite znížil, ale výbuchov, zábleskov, smrtí, tých určite pribudlo. Previnil sa však Lindbergh? Pochybujem, že by si to niekto dovolil tvrdiť.
Môžeme si do nekonečna hľadať viny a zásluhy, nikdy to nebude univerzálna pravda. Vždy sa to niekomu bude javiť inak. Vinníci bývajú aj oprostení, nevinní obviňovaní. Záleží od miery poznania, od náchylnosti správať sa stádovite. Dnes sa tie poznania medzi sebou priam bijú, rezignovať či pridať sa k niektorému stádu je pohodlné. Som si však istý, že ak by lietadlo s Alexandrovcani havarovalo pred rokom či dvoma, nebolo by tých neprijateľných reakcií, zľahčujúcu smrť takmer stovky ľudí tým, že boli príslušníkmi niečoho. V okamžiku svojej smrti, stali sa už súčasťou histórie aj štatistiky. V tom okamžiku neniesli žiadnu vinu, skutočnú či pripisovanú, nezaslúžili si to, čo si nezaslúži nikto.
