Ľudia ktorí obľubujú konšpirácie sú jednoduchého zmýšľania, málo aktívni vo vytváraní vlastného úsudku a náchylní uveriť čomukoľvek, čo nejako zapadá do ich zjednodušeného pohľadu na svet vôkol seba aj na seba samotných. Aby ale mohla konšpirácia vzniknúť, musí vychádzať z reálneho príbehu a stavu „veci“, zo sledu udalostí, ktoré „vec“ formovali. A tie sa buď dajú celé spoľahlivo dokázať, alebo existuje iba hypotéza podopretá dokázaným a vedúca k predpokladanému. Zodpovedný autor hypotézy sa nehrnie do unáhlených záverov, hľadá podporné výskumy a zistenia, komunikuje a váha.
Ľudia obľubujúci konšpirácie nie sú schopní ich vytvárať. Nikto to od nich neočakáva. Ich podstata je zhrnutá v prvej vete a život v ich zjednodušenom svete nie je tvorivý v tomto smere. Vedia ich zdieľať a ďalej šíriť, veria im, ale nevedia ich vytvoriť. Nemajú na to predpoklady a vedomosti a hlavne, nemajú ani len hmlistú predstavu o tom, čomu má vlastne šírenie hlúposti slúžiť. Za vznikom naozaj úspešných konšpirácií treba preto hľadať ľudí, ktorí veľmi dobre vedia, čo a koľko pravdivého vybrať zo základných a overených informácii o „veci“, koľko zdanlivo s „vecou“ súvisiaceho sa dá paberkovať z rozmanitých zdrojov a koľko vyslovene lživých záverov a nepodložených predpokladov mix takýchto výkladov „veci“ táto ešte unesie a zaberie v cieľovej skupine. Tej spomenutej v prvej vete.
George Gershwin s tým nemá nič
Hádam je jasné, že Gershwinova skladba slúži iba ako slovná pomôcka k obľúbenej téme konšpirátorov, v ktorej v podstate nejde ani tak o to, či Američania na Mesiaci pristáli, ale len o to, že Američania...
Tá skladba vznikla v roku 1928. Vtedy už bol Charles Lindbergh asi rok najslávnejším a najznámejším letcom na svete, keď ako prvý bez medzipristátia preletel Atlantický oceán. Jeho sláva a popularita bola podobná tej, ktorú žal o tridsaťštyri rokov Jurij Gagarin. Vývoj aviatiky bol taký rýchly, ako rýchlo dokážu dve svetové vojny v pôvodne okrajovej zábavke nadšencov s technickým vzdelaním vytušiť strategickú veličinu, ktorá za uplynulých sto rokov dominuje všetkým vojnovým konfliktom.
Sláva a popularita je úmerná dôležitosti vykonaného skutku a dostupnosti informácií o ňom. Lindberghov prelet Atlantiku a Gagarinov prvý let vesmírom oslovilo vtedajšie maximum verejnosti, ktorá sa k takýmto informáciám mohla dostať a stála o to. Nie inak to bolo s Blériotom a jeho prvým preletom kanálu La Manche v roku 1909, s vôbec prvým letom bratov Wrighovcov v roku 1903, či s prvou ženou v kozme, Valeriou Tereškovovou v roku 1963, alebo vôbec s prvým vypustením umelej družice Sputnik 1 na obežnú dráhu Zeme v roku 1957. Všetko to boli udalosti, ktoré pútali pozornosť. Lindberhg viac ako Blériot a ten zase viac ako Wrigtovci, Gagarin zatienil všetko predošlé a pristátie na Mesiaci bolo novým míľnikom v novej kategórii. Tých míľnikov je neskutočne veľa. Sú to prvenstvá vo výskume, výrobe aj výcviku a keďže s aviatikou vždy súviselo strategické myslenie veľmocí, sú to tiež míľniky prestíže, moci a vplyvu.
Nikto sa s nikým nebude prieť, že veľa z tých prvenstiev patrí Rusom. Nepočul som o tom, že by niekto spochybňoval základ a podstatu ich prvenstiev. Od čias cárskeho Ruska a Ciolkovského teórií a výskumov, cez celú sovietsku éru a súčasnosť. Čo sa však Rusom skutočne nikdy nepodarilo, je pristátie na Mesiaci. Pokúšali sa o to, ale neuspeli. Teraz sa o to chcú pokúsiť znovu.
Ako uviedol riaditeľ ruskej vesmírnej agentúry Roskosmos, Dimitrij Rogozin, cieľom misie bude tiež preveriť, či na Mesiaci Američania skutočne v roku 1969 pristáli. Údajne sa pri tomto oznámení usmieval, čo by malo znamenať, že sa to môže brať aj ako irónia na prežívajúce konšpirácie.
Možno. Pravdou ale je, pri dôležitosti tak ambiciózneho projektu, že by Rogozinovi skôr pristalo podobné konšpirácie zmietnuť zo stola. Úspech jedného projektu nemôže byť postavený na spochybňovaní iného, cudzieho. A to ani žartom nie. Ak je Rusom stále nepríjemné priznať si v niečom čo i len čiastočný neúspech, sú na najlepšej ceste naprogramovať si repete. Pretože neúspech nemôže znamenať koniec, stáva sa iba etapou cesty za úspechom. Zatajovanie neúspechu znižuje šance na rýchlejšie odstránenie príčin zlyhania, pretože k dátam a informáciám neúspechu sa dostáva obmedzené množstvo ľudí. Nie vždy sa tieto dajú vytrubovať do sveta, úplné informačné embargo riešeniam ale tiež neprospieva.
Zatajovanie vlastného omylu je vec vlastnej slabosti, spochybňovanie cudzieho úspechu je podčiarknutím tej slabosti. Spochybňovanie sa musí dostať do čo najširšieho povedomia, najlepšie tak, aby definitívne spochybnilo samotnú existenciu a prospešnosť úmyslov a konania úspešného. V akomkoľvek odbore, v rozmanitých oblastiach a na všetkých fórach. Bol by v tom čert, ak by zopár rán naslepo netrafilo jeden z možných cieľov. Toto je pravý účel konšpirácie. Spochybniť úspešnosť a prínos úspechu tým, že sa spochybní všetko okolo nositeľa úspechu. Často jeho konaním či dianím v odlišných disciplínach, ktoré s „vecou“ nijako nesúvisia, sú však zväčša pravdivé, či aspoň sporné.
Zďaleka nie všetky konšpirácie pochádzajú od toho, koho by úspech rivala dráždil ako muleta býka v aréne. Tvorba nezmyselných, okrajových konšpirácií je vlastná skôr pomýleným jedincom alebo pred celým okolím uzavretým komunitám. Dosah takýchto konšpirácií je však obmedzený a často pôsobia komicky a neverí im dokopy nikto. Musí sa ich chopiť niekto s uveriteľnou aktivitou v tej samej „veci“, s výsledkami ktoré nikto nepopiera. Práve takéto konanie, dodanie akéhosi glancu dôveryhodnosti z kruhov, ktoré vedia dokázať svoju legitimitu v odbornosti „veci“, obľubuje cieľová skupina. Áno tá z prvej vety. Na rozdiel od uzavretej komunity, táto skupina očakáva impulz zvonku a vďačne bude nezmysel šíriť po svojom okolí a občas pridá aj vlastnú perlu.
Skapal pes
Medzi obľúbené destinácie konšpirátorov, a to už stáročia, patria pyramídy v Gíze. Akoby iné ani neexistovali. Akoby od stavby prvej jednoduchej mastaby, cez stupňovitú Džoserovu pyramídu až po tú najväčšiu, Chufevovu v Gíze, nebolo jasne vidieť osemsto rokov vývoja stavebníctva a spôsobu pochovávania najdôležitejších z dôležitých. Akoby neboli desiatky iných pyramíd, mnohokrát lajdácky a napochytro postavených z podradného materiálu, po ktorých na povrchu neostalo dokopy nič. Nie, sú iba tie tri v Gíze a postavili ich v utorok Marťania, k letnému slnovratu 10540 pred Kristom.
Obdobne je to s Američanom na Mesiaci. Armstrong s Aldrinom poskákali trochu po niektorom hollywoodskom štúdiu, urobili si niečo ako selfíčko a bolo vymaľované. Všetci si sľúbili, že budú držať basu a takto to trvá až dodnes. Načo sa zaoberať detailom jedenásť ročného trvania programu Apollo, na ktorom spolupracovali tisícky ľudí. Načo menovať ďalších desiatich astronautov, ktorí majú podobné zážitky a fotečky ako tí prví dvaja. Čo tam po stovkách kíl vzoriek z mesačného povrchu. Všetko je to podvod a už nám nutne treba niekoho, kto to rázne napraví a zavedie konečne poriadok na Zemi aj na Mesiaci.
Ozaj, viete v čom majú Rusi ďalšie z množstva prvenstiev v dobíjaní vesmíru? Dostali na obežnú dráhu v novembri 1957 ako prví živého tvora, fenku Lajku. Vedelo sa, že návrat možný nebude a Lajku po nejakom čase utratia jedom v podávanej potrave. Plánoval sa asi týždeň, toľko mohla údajne prežiť a o svojom prežívaní odosielať tak dôležité dáta. Bohužiaľ, nevyšlo to. Uhynula po pár hodinách pre chybné výpočty, ktoré jej spôsobili prehriatie organizmu, stres a smrť. Napriek tomu, aj za tak krátky čas, podarilo sa nazbierať dostatok dát a poznatkov o tom, že prežitie na obežnej dráhe je možné. Bol to jednoznačný úspech, ale prečo si ho nevylepšiť?
Lakonicky a drsne, dalo by sa povedať holou vetou- „skapal pes“. Ten však bude asi inde zakopaný, keď Rusom trvalo štyridsaťpäť rokov, aby tento úspech/neúspech v roku 2002 oficiálne priznali a holú vetu nejako rozvinuli časovým údajom o tom, kedy vlastne Lajka uhynula.
