Kamarátov otec Alojz šiel raz kdesi púchovským chotárom a stretol nejakú starkú, ktorú z videnia poznal. To bolo niekedy v šesťdesiatych rokoch ešte. Starká ticho vzlykala a celá utrápená ustúpila trochu bokom, aby mohol prejsť. Ujovi Lojzovi to však nedalo, nuž sa jej opýtal, čo sa jej stalo, či jej vari niekto neublížil.
„Ale nie, neublížil,“ vzdychla starenka. „Len mi prišlo veľmi ľúto, že Jánošíka obesili.“
„Aha...,“ zrozpačitel ujo Lojzo a začal ju utešovať, že však bolo to svinstvo, ale stalo sa to tak dávno.
„Ale,“ neprestávala starká slziť, „keď ja som sa to až teraz dozvedela! Ja som si myslela, že ešte žije.“
No tu ho máš. A takého hrdinu, čo ho naše staré matere ešte v srdciach nosili ako večne živého, takého by odľud Hrnko chcel vygumovať z tých sŕdc. Že bol právoplatne odsúdený a rehabilitácia žiadna. Je tam toho. A čo katolícki svätí, tých vyhádžeme z oltárov a vitráži? Koľkých podľa vtedajšieho práva rímsky legionári či iná čvarga štvrtili, v oleji smažili, v kolesách a na krížoch lámali? A podobne obete katolíckej inkvizície. Cirkvi nepohodlných vydali svetskej moci a tá ich onakvejšie ako svätých zniesla zo sveta. Možno sa za ich smrť aj niekto v modernej dobe ospravedlnil. Odsúdení však boli podľa vtedy platného práva a niet tej moci, ktorá by ich dnes rehabilitovala. Ani to nikto nežiada a tiež je pravda, že nikto s kritickým úsudkom nepochybuje, že Juro Jánošík bol bežný stredoveký oplan a tú šibenicu si zaslúžil. Od justičného omylu to bolo veľmi ďaleko a ak by ho nejakým spôsobom potrestali milosrdnejšie, nemá Ján Botto námet na báseň, nemáme ľudového hrdinu. A Anton Hrnko nemá svoju tému a spôsob, ako sa okľukou dostať k Jozefovi Tisovi, lebo ten bol práve z tej príčiny, právoplatne odsúdený a nikdy riadne rehabilitovaný, zo súťaže vyškrtnutý. Zo súťaže na úrovni Farmy, Zámeny manželiek či akejsi mamy, ktorá vraj varí lepšie ako nejaká iná.
Práve ľudia kalibru Antona Hrnka majú na svedomí to, že osobnosti z našej minulosti, hlavne tie, ktorých reálne činy vykonané v reálnej dobe majú ešte živých pamätníkov, neboli nikdy objektívne zhodnotené. Husák, Tiso, Dubček. Dávnejšie možno Štefánik alebo Hlinka; v budúcnosti sa toho zrejme nedočká ani Mečiar, Dzurinda či Fico. Slovensko sa storočie potáca v mlyne obviňovania a obhajovania z pozície práve nadelenej moci a z emócií, najčastejšie slepého obdivu a nenávisti do krvi.
Národ holubičí špiní na seba kade chodí a čím je zakadenejší, tým viac hľadá vinníka, na ktorého by to zhodil. Husákove zásluhy, Tisove viny, kto si to dnes trúfne pravdivo obhajovať či spravodlivo súdiť? Skôr ako by sa stali zosnulí verejní činiteli, politici, či ľudia, ktorí svojou prácou výrazne ovplyvnili smerovanie krajiny tým alebo oným smerom „objektom“ pre skúmanie historikov, mala by ich vedieť objektívne zhodnotiť ich vlastná generácia. Aspoň by sa o to mala pokúsiť, aby to tie nasledujúce mali jednoduchšie.
To sa dá ale iba v spoločnosti, ktorá sa dokáže spamätať aj z toho najväčšieho otrasu, ktorá sa očistí bez obviňovania iných, ktorá si prizná vinu a nenechá si odobrať zásluhy. Lebo týmto, nezvládnutou zodpovednosťou aj nepopierateľným prínosom, tým si prešla každá doba a každá spoločnosť či národ. Slovensko nemá prečo byť výnimkou. Mali sme a máme oplanov, mali sme a máme vizionárov, ľudí presahujúcich vysoko bežný priemer, ľudí kladúcich obecný záujem pred svoj osobný. Len škoda, že tak veľa z nás sa nekriticky vidí v tábore tých spravodlivých a ostatných bez rozmyslu hodí cez palubu.