Neviem či to v dnešnej relácii na TA3 bola prvá konfrontácia prezidentských kandidátov, ešte ani nie sú známe mená všetkých, rozhodne to bola prvá ktorú som odsledoval a som v celku spokojný. S Róbertom Mistríkom.
Na úvod ale musím zmeniť svoje nedávne oznámenie, že si začínam všímať Františka Mikloška a jeho kandidatúru. Fakt mi na veľmi dlho zmizol z periférneho videnia a vnímania domácej politiky a ostala mi pri ňom iba vedomosť, že jeho profil, jeho životný príbeh je viac ako hodný na úrad prezidenta Slovenskej republiky. Bohužiaľ, to je asi tak všetko. Úplne som zabudol na jeho predchádzajúce kandidatúry a odmietanie odporučiť kohokoľvek v druhom kole, keďže sám tým prvým neprešiel. Zatiaľ sa vec javí tak, že rokmi jeho postoj skôr zmocnel akoby sa nejako zmenil a ustúpil. Určite nie zo samoľúbosti. Skôr z akejsi prepiatej prísnosti na seba, z pozície, z akej sa veľmi ťažko vysvetľuje okoliu, že za tým nie je pohŕdanie druhými. Škoda, inak by to bol asi vhodný kandidát aj pre mňa.
Róberta Mistríka vnímam približne od doby kedy sa objavila jeho kandidatúra a zatiaľ som sa ním nijako nezaoberal. Čakal som, kto každý ešte nomináciu ohlási, čo nás prekvapí a čo naopak nie, či sa neobjaví niekto, pri mene ktorého mi trkne... tak tento určite áno, onen zase v žiadnom prípade nie. Keďže tá druhá kategória sa viac menej dá očakávať vždy, zvedavý som bol hlavne na tú prvú. Dnes je už ale zrejmé, že asi žiadne prekvapenie či správu na poslednú chvíľu v tomto duchu očakávať nemôžeme.
Politická podpora nezávislého kandidáta Róberta Mistríka mi vyhovuje, dokážem si predstaviť jeho nezávislosť napriek tej politickej podpore, preto som si jeho debatu s protikandidátom Milanom Krajniakom zo Sme rodina so záujmom pozrel. Slušný rozhovor, slušný výkon obidvoch kandidátov a moderátora. Žiadne prieky, žiadne chytanie sa za slovíčka, nič sa neprekrúcalo. Róbert Mistrík mal z môjho pohľadu evidentne navrch z jednoduchého dôvodu. A verím, že v prípade že by sa tak situácia vyvinula, pristúpi k tomu kroku, ktorý avizoval on a iná kandidátka na post prezidenta. Ono človek za to dokopy nič nedá, naopak, môže veľa získať. Aj v samotnom rátaní politických bodov pred samotnými voľbami, aj v sympatiách ktoré tým môže získať pre rozhodovanie vo voľbách.
Ide o výzvu vyslovenú pre tých kandidátov, ktorých určitá časť politického spektra a ich voličstva považuje za akceptovateľných, aby sa prípadne dohodli, na základe relevantných preferencií a v ešte vhodný čas, že zvážia prípadné odstúpenie v prospech toho, koho šance v prvom kole sa budú javiť ako výrazne vyššie ako jeho samotného. František Mikloško a Milan Krajniak odmietli o takomto návrhu diskutovať. Je to ich vlastné rozhodnutie, nemám to prečo komentovať.
Napriek tomu, vidím v tom prvú z výhod, ktorú Zuzana Čaputová a Róbert Mistrík získali, takpovediac bez boja. Nech sú ich preferencie dnes akékoľvek, nech do súboja vstúpi ktokoľvek dnes ešte neznámi, a fakt si myslím, že nikto svetoborný a rozhodujúci to nebude, majú obidvaja dosť veľkú šancu získať značnú časť voličov toho druhého. Myslím, že gro toho voličstva stiahnutie kandidáta pochopí a jeho odporúčanie prijme.
Práve v tomto vidím doslovne účelovú krátkozrakosť Františka Mikloška aj Milana Krajniaka. Ten prvý si asi fakt iba hrá na svojom piesočku a nevidí, nechce vidieť, ako sa od toho úradu vzďaľuje, druhý zase pravdepodobne už bojuje viac o tie voľby budúcoročné. Budem veľmi zvedavý, ako sa Milan Krajniak zachová po prvom kole, ak nepostúpi a či sa odhodlá vysloviť niekomu podporu do druhého kola. Samozrejme, stále tu visí tá hrozba, a týka sa obidvoch, že nebude veľmi komu podporu v druhom kole vysloviť. Ale práve preto by som ich výrazne iný postoj očakával pred prvým kolom. Ide o veľa. Ako krátkozrakosť to vidím najme preto, lebo veľa z nás má ešte v živej pamäti to vyslovene trápne chovanie sa Milana Kňažka a Radoslava Procházku po predchádzajúcich výsledkoch, po prvom kole prezidentských volieb v roku 2014. Všeličo nasľubovali v prospech podpory úspešnejšieho z kandidátov, nakoniec nechali Andreja Kisku buď bez podpory, alebo s tak vyslovenou, že mohla viac ublížiť ako pomôcť. Pofidérne naháňanie politických bodov Radoslavom Procházkom pre svoju budúcu Sieť a čo z toho napokon vzišlo, by malo byť varovaním hlavne pre Sme rodinu Borisa Kollára.
Predchádzajúce prezidentské voľby prebiehali vyslovene surovým spôsobom. Často bola a stále je spomínaná animozita medzi poslednými dvoma kandidátmi, treba si ale uvedomiť, kto ju vytiahol už pred kolom prvým, kto ňou operuje doteraz a kto ju predostiera aj v týchto dňoch. Lepšie povedané predostieral až donedávna. Momentálne čuší ako voš pod chrastou. Róber Fico.
Róbert Fico možno svojou prehnanou agresivitou, vopred prichystanou konfliktnou atmosférou, ktoré voľbám prezidenta predpovedal, najviac dopomôže k tomu, že výber do druhého kola vôbec nebude musieť byť trpkým výberom medzi zlým a horším kandidátom. Zase raz neskutočne prestrelil a kým v roku 2013 bol on aj v Smer v akej takej mocenskej pozícii, dnes je na dne. Nie úplne. Toho nás síce napokon neušetrí, ale ešte ho nemôžeme vidieť, lebo ani netušíme, čo všetko má za lubom.
Napriek chvastúnskym rečiam, za ktorými ale bolo cítiť prázdnotu a personálnu vyprahnutosť Smeru, jeho predseda do poslednej chvíle nemal žiadneho vlastného kandidáta do týchto dôležitých volieb. Túto svoju nečakanú bezmocnosť nahradil Fico anonymnou animozitou voči fiktívnemu protivníkovi, ktorého si zosobnil tradične už v opozícii, v novinárskej obci, v mimovládkach, v študentoch a vo všetkých, ktorých on videl ako zmanipulovaných na námestiach cez zahraničné financovanie. Nič nové pod slnkom od Fica. Ale od septembra odmietať prezradiť meno vlastného kandidáta je úbohá slabosť a naivita. Úbohejšie od nej je už iba vykrikovanie do neznáma, lebo Smer si musí voči tomu neznámu svojho kandidáta chrániť! Fuj to bolo nízke.
O pár minút bude pondelok, 14. januára 2019 a potvrdenia Maroša Šefčoviča, že prijíma ponuku Smeru- SD kandidovať ako politický kandidát na úrad prezidenta Slovenskej republiky, je iba o pár minút dlhšie, než najbližšia zmena dátumu. O Marošovi Šefčovičovi neviem povedať dokopy nič. Viem kto to je, viem matne niečo o jeho funkciách v Európskych štruktúrach, nie však poriadne v ktorých vlastne a tak isto viem, že je človekom dosť úzko spetým so Smerom- SD. Spetým mimo akýchkoľvek káuz Smeru, vykonávajúcim svoje poslanie odborne a profesionálne. Že je človekom, ktorý si môže dovoliť určitý nadhľad a nestrannosť, nemôže však rátať s tým, že ako takého ho prijme rozhodujúca časť voličov. Možno ani v prvom kole nie. Veru, veru, aj toto sa napokon Ficovi môže stať.
Som si na sto percent istý, že nebudú žiadne kýble pomyjí, žiadne vedrá žlče, ktoré má opozícia a všetci diabli čo s ňou držia, nachystané už dlhé mesiace na kandidáta Smeru, len čo ten zverejní jeho identitu. Smer zverejnil, že kandidatúru ponúkol Marošovi Šefčovičovi a nič. Nič nevyšplechlo. Čakalo sa, či vôbec kandidatúru prijme, čo len potvrdzuje všeobecnú domnienku, že Smer do posledných chvíľ kandidáta nemal. Napriek tomu, staval sa do pozície ubližovaného a do poslednej chvíle sa za takého prezentovať bude. Ani na Jána Kubiša, ktorý sa tiež ako alternatíva mihol, ani na Maroša Šefčoviča, ktorý je zrejme jeden z posledných kandidátov na scéne, niet a nebude dôvodu niečo kydať. Jednoducho, niet čo a nie je to ani, zatiaľ sa to tak javí, v povahe doteraz známych, relevantných kandidátov, ktorých niet ako spájať s terajšou koalíciou.
Myslím, že aj Miroslav Lajčák by obišiel obdobne. Kandidáti Smeru jednoducho nie sú ničím zaujímaví, tie mená ktoré doteraz zazneli buď neboli dokopy ničím kontaminované, alebo boli ako Raši či Jariabek absolútne nepriechodné. Ani neviem, či posledné dve mená vôbec oficiálne boli brané ako možní kandidáti. Jedinou kontamináciou kandidáta Smeru, nech sa už nim stal ktokoľvek, je práve nominácia Smerom. Ak toto nikto nevidel v predchádzajúcich župných a nedávnych komunálnych voľbách, naozaj neviem kde má dnes oči. Ak visia na Ficových perách a čakajú na nejaké inštrukcie, tie oči sú zasiahnuté beľmom.
Všetko vyššie spomenuté a patrí tam aj prípadná kandidatúra Andreja Danka, lebo on je schopný vstúpiť do akejkoľvek rieky opakovane a zas mimo bezpečného brodu, toto všetko hrá nepriamo v prospech Róberta Mistríka, lebo zatiaľ má najvyššie preferencie zo všetkých. Jeho avizovaná flexibilita v rozhodovaní, ak to bude nutné pred prvým kolom a spôsob, ako na hulváta stavia kandidáta papierovo najsilnejšia politická strana a aké fiasko si tým opovrhujúcim postojom voči konkurencii chystá. Toto sa Róbertovi Mistríkovi ponúklo zatiaľ ako plusy pre ktoré toho veľa vykonať nemusel a z ktorých môže dosť čerpať. Ako keď sa ťave len tak naplní hrb do foroty uprostred púšte, ak sa tomu prirovnaniu nenahnevá.
Musím však tiež uviesť, že po prvom sledovaní jeho vystúpenia v debate s protikandidátom, a to s veľmi slušným a nekonfliktným protikandidátom, to treba uviesť tiež, že mi jeho prejav bol sympatický, bral som ho a budem ho brať ako veľmi prijateľného kandidáta. Hodnotenie kompetencií prezidenta obidvoma kandidátmi, predstavenie vlastného zamerania a priorít vo výkone funkcie neboli úplne originálne a prevratné. Ono ale veľa variantov na originalitu ten úrad neposkytuje. Určite mi však viac hovorí snaha venovať sa problémom ekonomiky, ak taký priestor vôbec zo strany prezidenta existuje, ako nejaké vágne podmieňovanie vymenovania vlády, len ak splní to a ono. Vôbec nie som stotožnený s exekučnou amnestiou, veľmi by som hľadel na dôvody jednotlivých zadĺžení a už vôbec neberiem argument, že stotisíc občanov čelí siedmim a viacerým exekučným príkazom. Toto jednoducho smrdí. Smrdí to dlhodobou nečinnosťou súdov, možno ich účelovým zavalením podaniami, silne poddimenzovaným personálnym obsadením a ohodnotením a možno by som celý problém radšej videl riešený cez tie ekonomické otázky. To jest, cez dodržiavanie nakladania s verejnými zdrojmi, transparentnosť v obstarávaní, okamžitým postihom všetkých prešľapov na tomto poli, inak povedané, vymožiteľnosťou práva pre všetkých na úrovni vyspelej Európy. K toľkým exekúciám jednoducho nemalo dôjsť, spoločnosť je dlhodobo zle riadená a dochádza potom k výrazným nerovnostiam. Naprávať to trvaním na nejakej vete v cudzom volebnom programe nie je riešenie.
Ešte populistickejší nápad je však z môjho pohľadu rodičovský bonus v chápaní Milana Krajniaka. Päťdesiat eur k dôchodku za každé vychované a pracujúce dieťa je čo? Ako k tomu príde jedinec, alebo pár, ktorý z akéhokoľvek dôvodu dieťa nemá, alebo čo je ešte horšie, mal ale už nemá? Ako k tomu príde ten, ktorého dieťa, už dospelé, vychované bolo, ale nepracuje. Opäť z akéhokoľvek dôvodu. Toto je celé zlé, ťažkopádne, postavené na akýchsi nejasných a nutne dlhodobo sledovaných parametroch, ktoré sa počas tej doby dajú prekrúcať a formovať. Najlepšie v spoločnosti, ktorá nebude mať zaručenú objektívnu vymožiteľnosť práva a a rovnaké šance pre všetkých a takýto systém by tieto skutočnosti priamo aj nepriamo podporoval.
Takže pre mňa, po prvom reálnom pohľade na prejav a vystupovanie dvoch kandidátov na úrad prezidenta Slovenskej republiky, jednoznačne jedna nula pre Róberta Mistríka.
