Niekto v nedeľu na Sitno, niekto do Lánov

Autor: Dušan Koniar | 23.3.2019 o 21:33 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  3285x

Z médií a sociálnych sieti je možné sa dozvedieť, ako strávia časť nedele prezidentský kandidáti. Nie sú to prelomové informácie, Šefčovičov výlet možno ale napovie, kde chce hľadať tak chýbajúce hlasy.

 

Zuzana Čaputová pôjde v nedeľu na Sitno. Na svojej stránke vytvorila udalosť a pozýva na Rodinný výlet na Sitno. Tristoštyridsaťdva ľudí sa zúčastní, dvetisícdvesto ich prejavilo záujem. Odhadujem, že účasť bude niekde okolo troch až piatich stoviek nedeľných výletníkov. Priestorom môžu v tej dobe prejsť desiatky a stovky ľudí, ktorí o udalosti buď nevedia, alebo ich nezaujíma. Neviem či od dnes, ale udalosť je pozmenená. Niekto upozornil, že v chránenom území nie je možné konať organizovaný výstup a tak stretnutie prebehne na konkrétnom mieste pri Počúvadlianskom jazere ako piknik a po ňom, individuálne, kto bude chcieť, pôjde sa prejsť so svojou rodinou či so svojou kandidátkou až na Sitno.

Nenáročná udalosť. Kto bude chcieť príde, kto sa to dozvie na mieste zúčastní sa alebo aj nie. Možno niekto zabŕdne do kandidátky, či náhodou nebude hľadať podporu bájnych sitnianskych rytierov. Vo svetle vývoja udalostí a posledných preferencií by to však bol dosť pomýlený názor. O podporu voličov má núdzu iný z kandidátov a napokon, sitniansky rytieri majú pomôcť v najťažšej hodine Slovensku, nie kandidátovi.

Naši predkovia si zrejme užili ťažšie chvíle od tých, aké prežívame dnes. Sloboda zhromažďovania a prejavu je možno na najvyššej úrovni od čias modernej štátnosti, čiže za posledných sto rokov. Sloboda pohybu tak isto. Nezamestnanosť klesá, mzdy naopak stúpajú. Stúpa aj priemerný vek dožitia. Ekonomike sa darí, žijeme v mieri takmer trištvrte storočia. Ale úplne v poriadku to nie je. Slobodu prejavu sa snaží oklieštiť oprášený náhubkový zákon. Mzdy nedosahujú výšku porovnateľnú s priemerom v Európe a dôchodky už vôbec nie. Ekonomike sa síce darí, v reále to ale vyzerá, že darí sa hlavne hŕstke „niekoho“ ľudí a ich poskokom. Hlavne ale, v celej spoločnosti je veľmi zlá nálada a je merateľné odkedy sa tak deje. Kedy nastal ten výrazný prelom, ktorá udalosť už viac ako rok obracia všetko hore nohami. Od vraždy novinára.

Násilná smrť novinára a jeho snúbenice neotvorila časti spoločnosti oči. Skôr ústa. Že to so sociálnodemokratickou vládou ide dolu vodou, bolo badať od posledných parlamentných volieb. Aj tie dopadli tak, že Fico zostavoval tretiu vládu s odretými ušami. Že ich odral hlavne Procházkovi a Bugárovi je príznačné. Spájanie so Smerom je ako kalich bolehlavu. Záleží len na koncentrácii jedu v nápoji a podľa nej si dotyčný navolí dĺžku kómy. Smrti sa však nevyhne. Procházka by z politického záhrobia vedel rozprávať.

Župné voľby dopadli pre Smer ešte horšie, ale Fico sa ich záhadnými grafmi predsa len pokúsil obhájiť. Získal vraj najviac (čísla to naozaj potvrdzovali), ale bol to masívny ústup. Na tento výpočet úspechu potreboval šesť dní. A potom prišla dvojnásobná vražda. Ale ani ona nebola tým spúšťačom. Od konca minulého leta, kedy došlo k zatýkaniu podozrivých, sa dozvedáme stále nové súvislosti a prepojenia. Zatiaľ nepotvrdené, ale tušené. Zatiaľ sú iba vymenované v znesenom obvinení voči Kočnerovi za objednanie vraždy. Zatiaľ jednej.

Spúšťačom nespokojnosti bola prvotne smrť novinára a jeho snúbenice. Chladnokrvne vykalkulovaná vražda. V širšom dôsledku to boli ale príčiny, pre ktoré si niekto tú smrť objednal. Príčin je strašne veľa, mnohým sa zavraždený profesijne ako novinár venoval. Príčin je až tak veľa, že normálny človek to nedokáže spracovať a prijať ako fakt. Že niečo tak obludné niekomu skrsne v hlave a po vykonaní svojho priania inými, spokojne spáva a provokuje na verejnosti. Zhrnuté do jednej vety, Slovensko, aspoň jedna jeho časť, je veľmi citlivá na násilie a útoky nasmerované voči novinárom. Nie len kvôli vyhrážkam násilia. Ale kvôli príčinám tých vyhrážok, kvôli práci novinárov, ktorí veľmi dlho suplovali prácu vyšetrovateľov.

Vo svetle toho, ako vražda novinára zmenila Slovensko, ako ovplyvnila komunálne voľby, voľby kandidátov na ústavných sudcov aj voľbu či kandidovanie Fica samotného a ako sa nevyriešené veci prenášajú do boja o prezidentský post, je rozhodnutie Maroša Šefčoviča viac ako zlé. Je vyslovene hlúpe, alebo naopak, vyslovene provokatívne, ak ho urobil kvôli tomu ako si myslím.

Český prezident môže mať zásluh koľko chce, nesledujem jeho pôsobenie nejako pozorne. Môže byť, a naozaj je, pohotový a úsečný v britkých odpovediach. Často zachádza za hranicu únosnosti, ale formálne, Česko je pre nás cudzina, nech si svojho prezidenta riešia doma aj s jeho floskulami.

Jeho hrubé a nevkusné útoky na novinárov sú však nechutné. Stretnúť sa necelý týždeň pred voľbami s človekom s takým renomé sa rovná postaviť sa za všetky jeho doterajšie výroky. O všetkom, aj o novinároch. Pre kandidáta na prezidenta Slovenskej republiky s podporou Smeru- SD obzvlášť. Novinár nie je chránený druh. Ale kradnúci politik ešte menej. Prácou novinárov, ak sú poverené orgány nečinné, je prešľapy, aj politikov, odhaľovať a upozorňovať na ne. Nie čeliť verbálnym či fyzickým útokom vyvolanými ich prácou.

Preto mám voči nedeľnej návšteve Maroša Šefčoviča na štátnom zámku v Lánoch neďaleko Prahy, kde ho na jeho žiadosť prijme prezident Českej republiky Miloš Zeman, určité podozrenia. Že jeho zámerom je podprahovo pripomenúť útoky na novinárov tej časti slovenských voličov, ktorí sú takýmto počinom viac ako naklonení. Ktorí preferujú takých svojich zástupcov, ktorí majú s novinármi neodškriepiteľne problém. Počnúc Ficom a Dankom, cez Harabina a Kotlebu a končiac kdesi až pri Daňovi. A tak isto podprahovo, presvedčiť ich o tom, aby nakoniec k voľbám prišli a dali mu svoj hlas.

Kým výrok Miloša Zemana z inaugurácie v roku 2013 sa dá chápať všeobecne a ohradiť voči nemu by sa mohla len trafená hus („Za ostrov negatívnej deviácie považujem podstatnú časť českých médií. Tú časť, ktorá sa zameriava na vymývanie mozgov, na mediálnu masáž a na manipuláciu s verejnou mienkou“), novšie sú už agresívnejšie.

V roku 2017 si pred Putinom v Pekingu neodpustil poznámku, že novinárov je treba likvidovať. Putin bol zmierlivejší v tom, že stačí znížiť ich počet. V auguste minulého roku prirovnal českých novinárov k vyhynutému vtákovi, v češtine označovanému aj ako blboun nejapný („Som presvedčený, že inteligencia českých novinárov je niekedy na úrovni dronta nelietavého, čo bol tvor na Madagaskare, ale bol právom vyhubený. Českých novinárov sa zatiaľ vyhubiť nepodarilo.)

Po vražde saudského novinára neváhal Zeman „zažartovať“ ani na túto tému. Vraj ich má rád a preto by ich pozval na večeru veľvyslanectva Saudskej Arábie. Bola to reakcia na montáž jeho fotografie s takýmto textom na internete. Jeho „žartovanie“ spočíva v tom, že mu tá fotografia urobila veľkú radosť.

Neviem ako kto, ale ja si Miloša Zemana vybavujem hlavne v súvislosti s týmito sprostými útokmi. A preto je pre mňa absolútny nímand a zatrpknutý, zlostný dědek. Niekomu však možno imponuje. Niekomu možno práve pre takéto jeho správanie, ktoré nízkym ľuďom musí znieť ako rajská hudba v ich pošramotenom živote, za ktorý nevedia koho vlastne obviniť. Napokon, nechajme sa prekvapiť. Nejakého bonmotu sa určite dočkáme. Situácia na slovenskej politickej scéne musí byť pre excentrického Zemana veľkým pokušením. Prípadná Šefčovičova reakcia by tiež mohla stáť zato.  

 

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?