V nedávnej dobe, v časoch, kedy nikto poriadne nevedel, kto bude kandidovať za vládny Smer- SD v prezidentských voľbách, spomínali sa najčastejšie tri mená. Jedno nádejne veľmi dlho, to je už ale minulosť. Druhé rozpačito a veľmi krátko. Tak krátko, akoby taká ponuka nikdy ani nebola. No a to tretie, to je taký smutný príbeh. Autentická minulosť, to áno, tá tam je. O prítomnosti sa tak isto nedá pochybovať. Ak by bolo možné ju označiť ako rozpačitú, bolo by to pre ňu poklonou. Tragikomicky násilná prítomnosť v prebiehajúcej kampani tohto kandidáta tak zmasakrovala vlastnú minulosť, že je veľmi otázna budúcnosť toho mena.
Miroslav Lajčák, Ján Kubiš a Maroš Šefčovič. Predchádzajúce vety patria im. Ak by sa niektorý z nich rozhodol inakšie, ak by rozhodnutie jedného predurčilo úlohu druhému, inému ako dnes aktuálnemu, na vetách v predošlom odseku by sa nič nezmenilo. Zmenilo by sa len poradie mien na začiatku tohto odseku.
Traja slovenský kariérny diplomati zvažovali určitý čas ponuku kandidovať. Zvažovali ponuku najsilnejšej strany, kandidovať ako nezávislý kandidát na prezidenta, akoby tá strana ani neexistovala. Už to samé o sebe stálo za zvýšenú ostražitosť. Prvý menovaný, minister vlády a nominant onej strany, zvažoval najdlhšie. Aspoň sa to o ňom tvrdilo. Veľmi rýchlo a potom ešte opakovane odznelo jeho nie. Ale vždy sa našiel niekto, kto odmietanie nepovažoval za definitívne, kto veril tomu, že minister si uvedomuje svoju zodpovednosť a ponuku napokon prijme. Nasledovalo jeho ďalšie nie a tak stranícky aparát, neprestávajúc ministra presviedčať, začal sondovať v itinerári iných možností.
Veľa ich nebolo a aby si to aparátnici zjednodušili, skôr ako ministrovi uverili, znemožnili ho, ponížili a zosmiešnili, aby sa ho vzápätí opýtali, či si to náhodou predsa len nerozmyslí. Že on na to predpoklady má a že oni stále stoja pevne za nim. Obidve tieto skutočnosti si Miroslav Lajčák uvedomoval. A tiež to, že druhá skutočnosť znemožňovala akékoľvek úvahy o tej prvej.
Závislý nezávislý, s Ficovou vládou a stranou dýchajúcou mu na zátylok, ostal by prepojený viac ako mu mohlo byť milé. Počas kampane, ktorej dynamiku a priebeh tušil minimálne od chvíle, kedy sa traja iní muži postavili ku stolíku s miliónom v hotovosti. A hlavne počas výkonu prípadného mandátu. Koaličný masochizmus, ktorý naplno prepukol pri Marakéšskom Protokole mu vlastne musel prísť vhod.
To už sa zvažovali ďalšie dve mená. Nespomínam si, či na verejnosti skôr odznelo to Kubišovo alebo Šefčovičovo. Prišli tak nejako naraz. Napriek Ficovmu nepresvedčivému pokoju, že Smer má za priehrštie vhodných kandidátov, chaos vo výrokoch o kandidátoch potvrdzoval tušené- Smer nemal v tej chvíli nikoho. Ani vrece zemiakov nie. Možno záložníka Rašiho, lebo aj toto meno padlo, sám jeho nositeľ to ale zmätene rýchlo dementoval.
Prípadná kandidatúra Jána Kubiša mala pomerne prirodzený priebeh. Bol ešte viazaný misiou OSN v Iraku. Tá mu končila v decembri a tak jeho záujem, že ak sa dovtedy nenájde iný kandidát, mohol by o tom po skončení misie uvažovať, pôsobil nevtieravo a ústretovo. Približne mesiac na takúto ponuku čakal, ale neprichádzala. Aspoň verejne nie. Napokon prišla iná a po nej aj vymenovanie Generálnym tajomníkom OSN Guteressom za osobitného koordinátora OSN pre Libanon. Diplomat ostal diplomatom a dobre urobil. Myslím, že ak o tom mal nejaké pochybnosti na prelome rokov, na prelome zimy a jari si to plne uvedomuje. Možno aj nie, nevieme čo prebiehalo v zákulisí. Sám od seba by o kandidatúre nehovoril, ponuku musel dostať. A zrejme ju diplomaticky zvážil, podobne ako jeho nástupca na Ministerstve zahraničných vecí.
Prvý dvaja „zvažujúci“ kandidáti sa tak, odhadujem že vedome, odmietli zúčastniť blúznivej anabázy Róberta Fica. Našiel sa však tretí, ktorý by mu v tom mal pomôcť. Róbert Fico sa už viac ako päť rokov snaží útrpne vrátiť tam, kde nikdy nebol. Do obdobia, kedy ešte mohol dôstojne opustiť exekutívu. Ak také obdobie existovalo, neuvedomoval si ho. Kým vtedy, v časoch avizovaného budúceho odchodu, mu v tom prakticky nič nebránilo, akonáhle sa o to pokúsil prvý krát, cestu si okamžite sám zarúbal, lávky podpílil, mosty podmínoval.
Vysmiaty buldozér, ktorý Fico nasadil na prekliesnenie si cesty z vlastného obkľúčenia, má na radlici novučký nápis. Cez koncipientsku prax však scientológia okato presvitá. Kam až buldozér zájde je ťažké odhadnúť. Po úchvatnom náboženskom precitnutí, po objave, že kedysi čítaval div nie samizdaty Miloša Zemana, krátko po prvom kole prišiel s prevratným poznaním. Okamžite sa s ním podelil so všetkými. Štyridsaťpercentný úspech je len druhá strana jednej mince a tá má skutočnú hodnotu šesťdesiatpercentného odmietnutia. Ostáva len veriť, že v druhom kole sa nájde veľmi veľa jeho fanúšikov, ktorí ho predsa len radšej vidia v Európskej komisii, ako v Grasalkovičovom paláci. Jeho minca by mohla mať skutočnú hodnotu až sedemdesiat percent. Takto obohatený, môže sa vrátiť do Bruselu.
