Vrtoch Andreja Danka spartakiádnych rozmerov

Autor: Dušan Koniar | 14.8.2019 o 12:50 | Karma článku: 6,65 | Prečítané:  2628x

Keď na plochu strahovského štadióna nabehlo jedenásťtisíc vojakov v ešte bielych trenírkach, nejedno uvedomelé srdce na tribúnach zaplesalo. Tých jedenásťtisíc zablatených chlapcov malo potom k dispozícii až dve sprchy.

 

Aspoň takto mi to opísal kamarát Ivan, ktorý sa poslednej Spartakiády na Strahove v roku 1985 zúčastnil ako vojak základnej vojenskej služby. Tiež som vtedy slúžil vlasti a tiež sme zostavu nacvičovali na buzeráku. Našťastie, do Prahy som nedorazil, z celého nášho pluku do finále išlo len jedno družstvo. Už si nepamätám koľko ich bolo. Nepoznal som ich a tak informáciu mám od bývalého spolužiaka. Ten slúžil inde.

Podľa jeho slov, celé sprchovanie trvalo niekoľko hodín. Pozostávalo z dlhého postávania v rade, od určitej fázy bez tých trenírok. Pod prvou sprchou sa obranca vlasti opláchol vodou, postupoval k druhej mydliac si celé telo, až sa napokon opätovne opláchol a hľadal si oblečenie. Možno sa Ivan pomýlil, možno bolo vytvorených niekoľko „len“ pár tisícových skupín a akurát im sa ušli tie dve sprchy. Od určitého množstva, v závislosti od priestoru, je ťažké odhadnúť koľko ľudí tvorí dav. Ale možnože to bola pravda, to čo opísal Ivan a na takejto pravde by nebolo nič prekvapujúce.

Z tých dvoch rokov v zelenom mi utkvelo v pamäti množstvo absurdít. Zohnať plnú sumku ostrých bol menší problém, ako nájsť funkčnú sekeru či lopatu. Alebo vlastniť handru na stieranie podlahy. Udržať oheň v inak vynikajúcich Peterkách, keď k dispozícii bol väčšinou iba uhoľný prach. Ten sme osievali a získavali tak neuveriteľne výhrevné drobné uhlie. Ale tej lopoty okolo toho. A to sme na baráku mali zhruba šesťdesiati k dispozícii štyri sprchy. A potkany v rozmeroch dorastajúcej mačky, ktoré vám bez zaváhania v tých sprchách prebehli po nartoch, lebo vedeli, že nahý si na nich netrúfnete. Sú určité hodnoty, ktoré chrániť budete prioritne.

Kvality Československej ľudovej armády boli na úrovni kvality života v Československej socialistickej republike. Áno, ustáli sme bez ujmy dva roky v zelenom, tak isto, ako sme ustáli okupáciu, normalizáciu aj Prestavbu. Predchádzajúce si nepamätám. Čo iné nám ostávalo, život nebol ľahký, ale bol to život. Bol náš a nemienili sme si ho kaziť nepodstatnými vecami. Bosou nohou sa nekope do potkana. Prežili sme aj November ´89 a ja si dodatočne, teraz, uvedomujem, že ak som mal vtedy čerstvých dvadsaťdeväť rokov, momentálne je môj život rozdelený na približne rovnaké dve časti. Pred a po Novembri ´89.

Tá druhá polovica života priniesla so sebou množstvo sklamaní a zmarených očakávaní. Nie v osobnom živote, tam je to tak akurát na poriadku. Ak sme ale počas socializmu nereagovali na život verejný, lebo prakticky nebolo ako a načo, dnes tú možnosť máme a preto tie očakávania a následné sklamania. Preto sa možno poniektorým zdá, nesprávne podľa mňa, že za socializmu tu bolo čosi lepšie. Nebolo. Pretože nebolo na čo reagovať, ak ste len nechceli reagovať po straníckej línii a to už je úplne iná káva.

Sklamania z večne rozostavaných diaľnic, rozkradnutého štátneho ale aj súkromného majetku, nevymožiteľnosti práva, politických žabomyších vojen, s dôsledkami tých ozajstných; všetky tieto „veľké“ témy súčasného spoločenského života je zbytočné oživovať. Keď nám ale do toho vhupne ľubovoľný vrtoch Andreja Danka, ktorý je naozaj malicherný (vrtoch aj jeho strojca), je toho proste už cez čiaru.

Ten jeho idiotský stožiar tu po ňom ostane. O tom nepochybujem. Ak má v poriadku parametre, ak pri povoľovaní neboli obídení tí, ktorí sa mali k veci vyjadriť, nebude dôvod ho nejakým spôsobom zmenšovať či odstraňovať. Andrej Danko mi ale svojim a svojským počinom pripomenul práve ten marazmus spoločnosti pozdného socializmu aj dnešného, dúfam že už čoskoro, postdankovského obdobia. Je to tak hlúpe a ešte aj nafúknuté, že je nemožné sa k tomu nejako normálne vyjadriť. Zase mi len napadá, že bosou nohou sa nekope do potkana. Teraz ale nie kvôli možnému útoku hlodavca na vaše končatiny. Jednoducho sa vám ten tvor bridí a chcete ho nechať odísť niekam do čierneho kanálu. Nestojí vám za viac.

Aj keď je Andrej Danko relatívne mladý, prepytujem, politik, mentálne a emočne je nastavený tak, že on by na tej strahovskej tribúne plakal od dojatia. Práve toto boli akcie aké on miluje. Masové, že oko nedovidí, hlučné a prešpikované dobovým pátosom. Ctil by svoje kapitánske výložky a bol by na chlapcov hrdý. Ich potreby v zázemí by ho však už nezaujímali. Tak ako ho dnes nezaujímajú dôsledky jeho činov, rozhodnutí, slov a gest. Nerozumie dosť dobre sám sebe, ťažko od neho očakávať niečo viac ako dvojrozmerné a aj to začína a končí u neho. Bol by vtedy hrdý, ak by bol vtedy dospelý. A ak je dospelý teraz, je to dospelosť minulého storočia a minulého, ak nie predminulého režimu.

Skúste napadnúť stožiar so štátnou vlajkou, ohrňte nos nad Kulichovým Svätoplukom. Hneď sa na vás vyroja prakapitáni aj praseržantky a dajú vám takú príučku o vašom zradcovstve, že nebudete vedieť kde je sever. Dankova orientácia vo svetových stranách vďaka tejto jeho (a jemu podobným) tlupe ostane pevná a nemenná. Mne už napokon ostáva len jediné. Vlastne nie, vo dve veci dúfam.

Že v Budapešti toto prejdú bez povšimnutia a nenavýšia ani len bleskozvod na svojom stožiari. A že Andrej Danko sa do konca svojho funkčného obdobia neoboznámi s významom slov teleskop, teleskopický, že nenačrie dodatočne hlbšie do svojho/môjho/tvojho vrecka.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Dane budú nižšie. Kto ušetrí najviac?

Zmení sa daň z príjmov aj nezdaniteľné minimum.

Stĺpček Petra Schutza

Černákov pardon dokonale zapadá do absurdity aj zmenkového príbehu

Dôkazový stav sa zdá byť silný.


Už ste čítali?