Mečiar ich vzkriesil, Fico reinkarnoval do "našich ľudí". Kto ich pošle dočerta?

Autor: Dušan Koniar | 20.8.2019 o 8:57 | (upravené 21.8.2019 o 9:14) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  7510x

Hrubá čiara za minulým režimom, ktorý takto pred tridsiatimi rokmi začal skapínať, nebola nikdy riadne definovaná. Len nedbanlivo a prerušovane načrtnutá bez vysvetlenia, čo má od čoho oddeľovať.

 

Mala navodiť dojem, že s minulými praktikami sme sa rozlúčili dostatočne razantne. To ako nám, ľudovo povedané plebsu. Osobám trpiacim napoleonským syndrómom nedocenenej vlastnej veľkosti a vlastných zásluh o spoločnosť; osobám, ktorým bola zároveň nad tou spoločnosťou zverená moc sa ale zdalo, že docenenie sa skrýva práve v medzerách a medzierkach tej nedokončenej čiary. Začali po svojom miestami gumovať, inde zvýrazňovať, siahli do rezervoáru a začali tvoriť „svojich ľudí“.

Ak sme niekedy začiatkom roka 1990 boli ochotní mávnuť nad zarytými komunistami rukou a nechať ich na pokoji, bola to čiastočne chyba. Pretože po tom veľkorysom mávnutí mal nasledovať rad systematický opatrení. Tie mali dostatočne dôveryhodne deklarovať, že, povedzme v priebehu dekády, dokážeme „staré štruktúry“ eliminovať tak, aby po línii bývalých nomenklatúrnych kádrov, spolupracovníkov Štb, angažovaných funkcionárov, veksláckych bossov a podobne, nebolo možné už vybaviť, zamiesť a dohodnúť nič.

Nie preto, žeby funkcionári či členovia komunistickej strany, všetci tí užívatelia a prisluhovači režimu, ani jeho verní strážcovia a zaslepení zástancovia, boli nebodaj iná sorta ľudí. Ľudia sú furt takí istí, len keď dostanú príležitosť, vedia byť aj svine. A svine v ľuďoch dostali neuveriteľné príležitosti od Mečiara. A že ich tie od Fica ešte prekonajú, to sa im ani nesnívalo.

Tá zmena nemala stáť na tom, že sa vymenia všetci. Jednak by bolo nemožné zadefinovať kto to vlastne všetci sú, koho každého konanie bolo tak závadné, že už niet predpokladu k náprave. A potom, nikdy by sa nenašli ľudské zdroje k takejto výmene. Ale s definíciou „všetci ľudia“ sa pracovať dalo a malo.

Tie opatrenia mali smerovať k tomu, aby všetci ľudia pochopili a uverili, že spoločenská zmena smeruje k nastoleniu právneho štátu, ktorého základom je dôvera v inštitút toho štátu, ku všetkým jeho funkciám a táto dôvera sa im vráti v podobe rovnosti si pred zákonom, v podobe vymožiteľnosti práva. Nič viac fungujúca spoločnosť nepotrebuje. Len vymožiteľnosť práva. Všetko ostatné potom funguje jednoduchšie a spoľahlivejšie.

Tejto istoty a vedomosti o vymožiteľnosti práva sa malo dostať naozaj všetkým ľuďom. Všetkým tým, ktorí v to dúfali a verili že je to dosiahnuteľný cieľ, že teraz to bude tak. Ale tiež všetkým ostatným, ktorí boli zvyknutí, že existuje pre nich jednoduchšia cesta, že teraz to tak už nebude.

Oprávnene nariekame, že naše zdravotníctvo je v katastrofálnom stave. Že školstvo sa potáca do neznáma, že zdravé podnikateľské prostredie a podmienky férovej podnikateľskej súťaže už v neznáme zmizli dávno. Lenže problémy rezortov či odvetví nie sú špecifikované iba ich logickými odlišnosťami a rozdielnymi požiadavkami. Spoločné majú to, že ich najviac znehodnocuje mizerná vymožiteľnosť práva. A tá nepramení nikde inde, než pri svojom zdroji. Na súdoch, prokuratúrach a u vyšetrovateľov. Až tak, že pokrivený systém nevie nájsť zdroje ani len na to, aby svojmu potrebnému zázemiu vytvoril prijateľnejšie prostredie. Inak by opakovane nehrozili štrajky vyšších súdnych úradníkov pre mizerné platy.

Lenže, primárne to nie sú nízke platy, ktoré tak isto opakovane nútia učiteľov či zdravotníkov žiadať si zmenu. Angažovanosť jednotlivcov z ich radov pramení v poznaní, že zdroje by aj boli, len narábanie s nimi je akési podozrivé.

Transparentná vymožiteľnosť práva by umožnila, že akonáhle učiteľ Oto Žarnay upozorní na podivné a opakované platby školy pre externé právne služby, hoci tie jej vie a má zabezpečiť zriaďovateľ, pykal by za to jeho riaditeľ, nie on.

Taká istá vymožiteľnosť práva by zabezpečila, že akonáhle doktorka Zuzana Pechočiaková zistí bielenie zdravotného záznamu malého Miška v nitrianskej nemocnici, riaditeľ tej nemocnice a poslanec Smeru- SD Jozef Valocký sa ani len nedostane k príležitosti klamať do kamier o tom bielení. Trestuhodné hazardovanie so zdravím by bolo riešenie tu a teraz. Tak ako Žarnay by nebol prepustený, Pechočiaková by nebola preradená na iné pracovisko. O tomto mali byť tie zmeny v rokoch deväťdesiatych.

Bokom môžeme nechať výpočet o prešľapoch Širokého, Roškovej, celej Poľnohospodárskej platobnej agentúry a ich rabovaniu v podnikateľskom prostredí. Pripomeňme si ešte sudkyňu Martu Laukovú, ktorá sa na bratislavskom súde vzoprela div nie anonymným inštrukciám jej nadriadených ako má v prípade rozhodnúť. Stálo ju to miesto, zdravie a v konečnom dôsledku aj život.

Žarnaya, Pechočiakovú a Laukovú nájdete medzi Bielymi vranami, spolu s pár desiatkami iných mien. Príbehy väčšiny z nich sú ako z kopiráku. Upozornia na chybu či zámerné porušenie predpisu nadriadeným a už sa to s nimi vlečie. Nuž, taká je realita a je potrebné sa pýtať kedy sa tak stalo, prečo sa to stále deje a kto toto všetko na rôznych úrovniach kryje.

Včera, počas informovania dozorujúcich prokurátorov o stave vyšetrovania vraždy novinára, sme sa to vôbec prvý krát dozvedeli, tak povediac z prvej ruky. Nech je v Kočnerovej hlave a komunikácii tona balastu a kilometre účelových obchádzok, prokurátori to povedali jasne. A trochu netradične. Dali šancu poniektorým sa zamyslieť nad tým čo v minulosti vykonali, či boli nútení vykonať a môžu to uviesť na pravú mieru, môžu prispieť k tomu, že sa tu skutočne rozpúta to sľubované peklo a niekomu bude poriadne horúco.

Ak sme chceli zmenu pred tridsiatimi rokmi, chceme ju aj teraz. Tú, ktorá mala nastať už vtedy. Tridsať rokov je nesmierne dlhá doba. Je to viac ako polovica aktívneho ľudského života. A keďže sa množia žvásty o cnostiach a prednostiach socializmu z dielne sedmorakého Ľuboša Blahu na jeho profile, ešte niekoľko slov k jeho bludom.

Pri obhajovaní socializmu a pranierovaní kapitalizmu je nutné uvedomiť si kto tieto „izmi“ tvorí, kto a ako prispieva k ich existencii. Blahovo klišé je postavené na tvrdení, čo všetko sa počas štyridsiatich rokov v našej krajine vybudovalo a dosiahlo. Má to však jeden háčik.

Budovanie socializmu nemajú na svedomí batoľatá narodené po februári 1948. Najstaršia generácia tých budovateľov, či už presvedčených alebo z donútenia, sa narodila ešte za monarchie. V prostredí a v podmienkach monarchie vyrastala a študovala. Skúsenosti, prax a fortieľ získavala spolu so svetonázorom, spoločenskými a morálnymi normami tiež za monarchie a s mladšími generáciami toto všetko preniesli do prvej Československej republiky. Ak vôbec chce Blaha hovoriť o úspechoch socializmu, musí sa oprieť o prácu ľudí, o poctivo odvedenú a spravodlivo ohodnotenú prácu tých, ktorí prijali určitý mravný kódex niekedy dávno a priniesli si ho do katastrofálne zmenených podmienok.

A ak sa vôbec dokáže Blaha vyjadriť o skutočne prvej generácii budovateľov socializmu, o tých, ktorí sa ako prví do socializmu narodili, bude si musieť uvedomiť, že dospievať táto generácia začala na pomedzí rokov 1967 a 1968 a tým je hádam povedané všetko. To musí pochopiť aj Blaha. Bratskú pomoc súdruhov práve táto generácia prežívala najhorkejšie a najkritickejšie a práve toto sa podpísalo pod ostatný priebeh budovania socializmu u nás. Bodka.

Úplne na záver už iba parafráza nadpisu, pretože sa obávam, že presne k takému vývoju spejeme: Vychoval ich Mečiar a Fico im dodal odvahu sa realizovať. Ich deti budú hľadať uplatnenie u Kotlebu.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Dane budú nižšie. Kto ušetrí najviac?

Zmení sa daň z príjmov aj nezdaniteľné minimum.

Stĺpček Petra Schutza

Černákov pardon dokonale zapadá do absurdity aj zmenkového príbehu

Dôkazový stav sa zdá byť silný.


Už ste čítali?