Lenivé spermie sa nezúčastnia žiadneho referenda

Autor: Dušan Koniar | 22.9.2019 o 12:05 | (upravené 23.9.2019 o 10:58) Karma článku: 4,60 | Prečítané:  1819x

Lenivé spermie, či iné príčiny neplodnosti trápiace pomaly každý piaty pár na Slovensku, nie sú hlavnou príčinou toho, že demografická krivka sa neriadi plebiscitom.

(Nedokončený text zo 16.2.2015, ako som ho našiel v počítači s poslednou úpravou o 4:08 hod., zrejme ako reakcia na referendum za rodinu zo 7.2.2015. Časom som naň aj zabudol. Ako sa ale teraz objavujú príspevky k dnešnému Pochodu za život, niektoré tiež archívne z roku 2013, kedy sa konal prvý taký pochod, dávam sem ten starší text, ku ktorému som pridal len tri bodky na záver. 22.9.2019)

Lenivé spermie

Tak ako klesá počet prerušovaných tehotenstiev, klesá tiež počet tých neplánovaných či plánovaných. S výnimkou plánovaných v medicínskych centrách, pretože počet umelých oplodnení naopak stúpa. Klesá tiež počet detí v ústavnej starostlivosti, napriek tomu, že tých detí má Slovensko, v porovnaní s inými krajinami, stále veľmi veľa. A napriek tomuto stavu, žiadostí o adopcie je údajne omnoho viac, ako počet detí k adopcii vhodných. Už samotný tento fakt by ma mal postaviť do pozoru, ak sa chcem zamyslieť a hľadať riešenia v prospech rodiny. Slovenskej, tradičnej, akejkoľvek; takej, ktorá je schopná prevziať alebo vytvoriť, udržať a potom odovzdať hodnoty, k rodine v našich končinách tradične patriace.

A to nie je všetko, to nie je to najhoršie. Nositelia neplodností sa menia. V minulosti prevládala neplodnosť žien, teraz ju nahrádzajú muži a pribúdajú stavy, kedy sa neplodnosť zistí u obidvoch partnerov. Údaje sa rôznia, ale aj keby sme ich brali s rezervou, sú hrozivé. Na Slovensku sa uvádza každý šiesty až piaty pár, ktorý sa stretne s nejakou príčinou neplodnosti. Našiel som pramene, ktoré uvádzajú toto číslo menšie aj väčšie. V Čechách hovoria o 20 až 25% párov, v Európe ako celej, o každom siedmom páre. Ak to do niekoho vlieva trochu optimizmu, ten istý prameň hovorí o blízkej budúcnosti, kedy to môže byť každý tretí pár. Kedy polovica všetkých oplodnení bude asistovaných. Avšak, toto nemôže byť hlavná príčina klesajúcej pôrodnosti.

Všetky pramene sa zhodujú v poznaní, že neplodnosť prudko stúpa a v názore, že stúpať bude. Preto, aj keby sme čísla brali s rezervou, môžeme si byť istý, že raz reálne budú a potom už zase nie, pretože budú ešte nepriaznivejšie. Ak by nám ale nepriaznivý demografický vývoj kazila „iba“ neplodnosť, medicína by ju hádam vedela udržať na prijateľnejšej úrovni. Ale okrem toho, že pri každom počatí musí byť prítomný viac ako jeden, pred každým počatím musí byť vôľa aspoň jedného, aby k nemu došlo a aby bolo zavŕšené príchodom človiečika na svet. A to sa deje čím ďalej tým zriedkavejšie a to je ten problém. Nie v pároch, ani v jednotlivcoch, ktorí by tie páry za účelom plodenia, za iných okolností, vytvárali častejšie. Problém je v spoločnosti a jej základ, rodina, je v ohrození. To je fakt, ktorý málokto poprie.

Lenivá spoločnosť

Horšie je to v hľadaní príčin toho ohrozenia a ešte horšie je to v nachádzaní účinných riešení, ako z toho všetkého von. Nech by sa vyskúšalo čokoľvek, riešenie s nádejou na úspech si vyžiada spoluúčasť celej spoločnosti a viacročnú vôľu akceptovať všetko, čo také riešenie bude prinášať. Okrem toho, taká spoločnosť musí dokázať akceptovať všetko čím doteraz prešla, ako sa vyvíjala a čo ku dnešnému dňu dosiahla. A tiež to, do akého širšieho spoločenstva patrí a nemýliť si pritom spolok do ktorého sa vstupuje dobrovoľne, so stavom v ktorom sa nachádza zákonite. Aj dnešný stav, v ktorom pociťujeme, že nie je všetko v poriadku, vznikol na základe procesov a okolností, priaznivých aj nepriaznivých, a pod týmto stavom je podpísaná rozhodujúca väčšina. Tým že ho vytvárala, akceptovala a prijala.

Časť slovenskej spoločnosti vidí problém a ohrozenie rodiny tak ako ho vidí a z tohto videnia jej vychádzajú riešenia také, aké takéto videnie zákonite prináša. Táto časť spoločnosti sa domnieva, že je možné vystúpiť zo spolku ktorý sa neosvedčil a ignorujúc všetko predchádzajúce, prichádza s riešeniami, akoby sa na tom predchádzajúcom nijako nepodieľala. Táto časť slovenskej spoločnosti viní zo súčasného stavu aktuálnu skutočnosť. V aktuálnej skutočnosti v akej sa svet nachádza, zjednodušeným poukazovaním identifikuje vinníka a toho sa snaží postaviť niekam na okraj. Toto zjednodušené poukazovanie nie je namierené na vinníkov ako jednotlivcov, ale na tú časť spoločenského vývoja, ktorá jednotlivca vytvorila, alebo aspoň spoluvytvárala vo všetkých jeho prejavoch, aké sú mu dnes dovolené. Toto zjednodušené poukazovanie zatiaľ akceptuje rôznosť jednotlivca, svojimi riešeniami ale chce negovať vývoj, zastaviť ho a zmeniť. Zatiaľ to nahlas povedané nebolo (oficiálne), ale ak sa niekomu podarí radikálne niečo znegovať, zastaviť alebo zmeniť, musí v radikálnom postoji zotrvať a dohliadať na to, aby stav ostal nemenný. A radikálne riešenia neprijímajú rôznosť.

Rôznosť vytvoril vývoj a vývoj vytvoril rôznosť spoločností. Klimatickou zmenou, umeleckým smerom alebo meškaním mesiačikov, kto to dnes zistí? Každý zo spoločenských pohybov v minulosti sa svojou mierou podpísal pod obraz sveta v akom dnes žijeme. Navzájom sa ovplyvňovali a menili. Filozofie a náboženstvá, mocenské ambície a vedecké objavy, umelecké smery a spoločenské triedy; ťahali niekedy za jeden povraz, nie vždy však za ten istý koniec. S výnimkou dvoch krátkych období, preberá Slovensko (ako súčasť všetkých štátnych útvarov v ktorých sa nachádzalo) podnety a trendy z prostredia, ktoré všeobecne označujeme ako Západ. Z toho sa nevyvlečieme. Všetky klady a zápory, ktorými si Západ od čias antiky po dnešok prešiel, sú aj naše klady a zápory, s ktorými sa musíme identifikovať, pretože iba tak môžeme byť súčasťou tohto sveta a prispievať k jeho udržateľnosti.

Ak chceme toto poprieť, ak nám zrazu, pretože sa to práve teraz hodí, vadí liberalizmus a multikulturizmus, musíme poprieť všetok vývoj minulých storočí. Musíme zavrhnúť abolicionizmus, pretože ho vytvorila spoločnosť, ktorá koristila na kolonializme. Napriek tomu, že to bol „dekadentný“ Západ, ktorý od 16. storočia rozvinul svoj moderný kolonializmus, nikto iný ako Západ s ním nedokázal skoncovať. A koniec kolonializmu a otroctva nanútiť zbytku sveta. Tak isto musíme zavrhnúť, ako krajne nevhodný prejav podivného rovnostárstva, päť farieb olympijských kruhov, pretože Pierre de Coubertin sa už v roku 1914 začal pohrávať s myšlienkou, že sme si navzájom všetci rovní, čo sa farby pleti týka a vytvoril olympijskú vlajku. Symbolický rok. De Coubertin už dlho pred ním sníval o tom, že ľudia všetkých rás sa budú stretávať a bojovať o vavrínový veniec víťazstva, čo sa napokon aj udialo, ale inak. Ten prelomový rok ukončil obdobie Belle Epoque a vrhol nás do sledu udalostí, z ktorých sme sa dodnes nevymotali. Než by sme vôbec postrehli, že sa vieme z niečoho vymotať, sled udalostí, ktoré rozhodne nespustil francúzsky barón, nám prináša nové otázky a nikto iný ako Západ na ne zatiaľ nenašiel odpovede. Môžu byť mylné, môžu byť úplne zlé, ale sú jediné ktoré boli vyslovené. Odmietnime ich, ak sú také zlé, ale spolu s nimi odmietnime volebné právo žien, odmietnime dôchodkové zabezpečenie, odmietnime deklaráciu práv dieťaťa a vôbec, odmietnime všetky deklarácie, ktoré doteraz boli prijaté, pretože ich prijala obmedzená skupina v prospech neobmedzeného celku.

Prvých necelých pätnásť rokov tohto storočia prinieslo viac zlomov, tráum a zdanlivo neriešiteľných situácií, ako posledných päťdesiat rokov toho storočia predošlého. A že to bolo poriadne pohnuté storočie. Pohnutosť tej doby sa podpísala aj pod fakt, že na Slovensku sa rodilo raz toľko detí ako dnes. Približne stojeden tisíc ročne (údaj za roky 1976- 79) oproti päťdesiatim až šesťdesiatim tisícom pôrodov v súčasnosti. Kde sa teda stala chyba, ak to za chybu považujeme a kto ju spôsobil? Musíme si po pravde priznať, že my všetci. Aj keď každý z nás môže subjektívne zdôvodniť, z akých príčin sa správa tak ako sa správa a má právo, v medziach zákonov a mravov, správať sa ako chce, objektívne musíme uznať, že ako spoločnosť zlyhávame a prinesie to svoje dôsledky. Vlastne ich už dokážeme pomenovať dnes.

Jedným z dôsledkov je strach, alebo aspoň obavy tej časti spoločnosti, ktorá neuvažuje iba v prítomnom čase, v hľadaní riešení sa neupína iba na budúcnosť vlastného „klanu“ ale chápe, že ak sa nezmobilizujeme ako spoločnosť, zanikneme. Táto časť spoločnosti nestrká hlavu do piesku a neobrní sa výhovorkou, že robí všetko v prospech svojich detí a tak má pod kontrolou aj to, čo sa bude v budúcnosti týkať detných detí tých jeho vlastných. Ak nejaké budú, pretože sa dostávame do paradoxnej situácie. Ak v ničom inom, v trende klesajúcej pôrodnosti sme Západ dobehli spoľahlivo. Tiež jeden z dôkazov, že sme trvalo jeho súčasťou, že preberáme jeho trendy, dobré a aj tie zlé, akurát, že tie dobré dokážeme pokaziť a zlé ešte viac... 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Píše Branislav Benčat

Čoho sa Haščák bojí

Kontakt s Pentou môže byť čoraz rizikovejší.


Už ste čítali?