Súkromie ústavného činiteľa, exponovaného jedinca

Autor: Dušan Koniar | 29.1.2020 o 11:07 | (upravené 29.1.2020 o 13:05) Karma článku: 5,43 | Prečítané:  842x

Nielenže má naňho samozrejme nárok. Verejnosť by mu mala tolerovať úzkostlivejšie chránenie si aj takých osobných informácií, ktoré sú u bežného človeka málo zaujímavé až fádne.

 

Chce to však určitú kultúru. U Andreja Danka by sa s úškrnom dalo povedať, že štábnu kultúru. Pretože, Andrej Danko si ten úškrn, za svoje opakované popieranie všetkého zjavného okolo jeho osoby, plne zaslúži. Andrej Danko nikdy nemal byť verejným činiteľom a je smutné, že slovenská verejnosť tak často a opakovane ochotne naletí na jalové sľuby a ešte jalovejšie zdôvodnenie tých sľubov. Slovensko nie je tak bohaté, aby si mohlo dovoliť Andreja Danka v ústavnej funkcii.

Úbohosť záletov slovenskej „politickej“ elity je ako zo zlého sna. S výnimkou Róberta Fica, ktorý dokázal reálne dievča z obrázku posadiť vedľa seba a dať mu akú takú funkciu, ostatní pretriasaní alfa samci sa uspokojili len s tým obrázkom. Dnes už vieme, že ani ten obrázok nezodpovedal skutočnosti. To však nijako nebránilo predsedovi ani podpredsedovi parlamentu v tom, aby sa cítili neskutočne šťastní, že môžu s obrázkom komunikovať. Dnes vieme, že minimálne komunikovali a to pre účely tohto článku bohato stačí.

Klamanie Andreja Danka je potvrdené. Bodka. Obhajoba Róberta Fica, že vo zverejnenej komunikácii nebolo nič, za čo by mal Andrej Danko pykať je pravdivá len v tom, že áno. V tejto komunikácii nie je nič také. Nevieme ešte, či sú aj iné komunikácie, nevieme ešte slovosled otázok, odpovedí, narážok a tvrdení v nich. Nevieme čomu mali tieto komunikácie slúžiť. Tušíme komu a tušíme, že budovanie vzťahu jedného muža a jednej ženy nebolo účelom takejto komunikácie, ale prostriedkom k niečomu úplne inému. Tak ako, v rozpore s obhajobou Róberta Fica, problematický nie je obsah komunikácie ale jej existencia.

Aby sme ale neostávali iba prízemne za slovenskými humnami, môžeme mrknúť aj do naozaj vysokej politiky. Do konania, tvrdenia a správania sa lídrov, ktorým oprávnene patrí označenie svetový. Bill Clinton a François Mitterrand.

Clintonova aféra s Monikou Lewinskou je dostatočne známe nie preto, že k niečomu medzi nimi došlo. Ona gradovala preto, lebo americký prezident o nej vytrvalo klamal až dovtedy, kým ho pravda nepoložila na lopatky a musel s farbou von. Pikantnou otázkou ostával, že prečo Monika s obvinením čakala tak dlho (tuším tri roky), prečo bielizeň s prezidentskou DNA nehodila do práčky hneď druhý deň. Nuž, vysoká politika je vysoká politika.

Bývalý francúzsky prezident François Mitterrand, od ktorého smrti ubehlo už takmer štvrťstoročie, udržiaval popri dlhoročnom manželstve rovnako dlhoročný vzťah s Anne Pingeotovou. Pani Mitterrandová o tom vzťahu vedela a tolerovala ho. Možno je to zvláštne, ale táto informácia mi evokuje dojem z francúzskej kinematografie sedemdesiatych a osemdesiatych rokov. Z množstva vtedajších filmov som mal pocit, že francúzske rozvedené manželstvo fungovalo úprimnejšie ako slovenské nerozvedené. Neviem prečo. Iný kraj, iný mrav, alebo niečo podobné. Bol to len taký pocit, alebo sme naozaj tak trochu pokrytci, keď sa oháňame tradičnou rodinou a skutočnosť je úplne iná?

Keď François Mitterran 8. januára 1996 zomrel, na štátny pohreb Danielle Mitterrandová pozvala aj Anne Pingeotovú. A možno aj jej dcéru Mazarine Pingeotovú, ktorej otcom bol Mitterrand. Neviem, asi fakt iný mrav ako ten slovenský. Francúzska verejnosť tento počin vdovy Mitterrandovej vysoko ocenila. Tak, ako počin (klamanie) amerického prezidenta nad mieru rozčúlil a pobúril americkú verejnosť. Potvrdzuje sa tým ono známe, že keď dvaja robia to isté, nikdy to nie je to isté. Treba ale pre úplnosť dodať, že vzťah Mitterrand- Pingeotová bol až do roku 1994 prísne utajovaný, možno že niektoré kroky tohto utajovania boli v rozpore s francúzskou ústavou. Rok pred smrťou o vzťahu prehovoril práve François Mitterrand, vtedy už ťažko chorý a rekapitulujúci svoj bohatý osobný aj verejný život.

Neviem čo bude rekapitulovať Andrej Danko, ani si to nechcem veľmi predstavovať a tak hádam na záver jeden vtip z knihy Tisíc a jeden vtip od Jána L. Kalinu (1968), ktorý by hádam najlepšie charakterizoval dnešného slovenského malomeštiaka. Lebo malomeštiak sa nikdy nemení. Slama trčiaca z topánok je stále tá istá. Vtip je voľne prerozprávaný.

V kaviarni pri zákusku sedia tri priateľky a v rozhovore sa dostanú aj ku svojim manželom.

„Viete dievčatá,“ hovorí prvá „ten môj chmuľo si myslí, že o ničom neviem, ale ja viem o jeho milenke úplne všetko. Kde sa schádzajú, čo tam robia a podobne. Aj koľko na ňu míňa a nie je to málo. Ale pozrite sa, mne to nijako zvlášť nevadí. O mňa a deti sa postarať vie. Máme dom aj auto, máme chatu, chodíme pravidelne k moru, tak čo už tam po tej jeho krehotinke.“

„Ale však samozrejme,“ zapojí sa druhá zo žien. „O tom mojom to viem už tri roky a sme na tom podobne. Deti študujú na dobrých školách, k moru nechodíme len preto, že nemôžem na slnko, veď viete, zato máme aj chatu na horách a chalupu na Liptove. Naozaj sa nemám prečo sťažovať.“

Len tretia zo žien rozpačito mlčí, ošíva sa a zo stretnutia s priateľkami odíde ako prvá. Doma sa okamžite oborí na preľaknutého manžela.

„Priznaj sa, máš milenku?“

„Ale drahá, ja? Schkým?“

„Necigáň! Máš milenku alebo nie?“

„Ja naozaj neviem o...“

„Posledný krát sa pýtam, nezapieraj!“

„No hej, vieš...ale prisahám ti, to už skončilo...ja len teba...“

„No veď preto, už som sa zľakla, že si to nemôžeme dovoliť.“

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?