Existuje nespočetné množstvo konštrukcií, ktoré by mali základné životné potreby obyvateľov danej krajiny, riešiť formou pravidelnej platby štátu občanovi. Keďže v zodpovednej ekonomike platí (malo by platiť), ono múdro o perine, ktorou sa môžeme prikrývať, výška nepodmieneného základného príjmu je v jednotlivých štátoch markantne rozdielna. Ale iba nominálne. Po prepočte na životné náklady v tej ktorej krajine, nelíšia sa až tak výrazne medzi sebou. Pre porovnanie napríklad takto, pričom prepočty pre jednotlivé štáty boli robené rozdielnou metodikou, rozdielnou filozofiou a s rozdielnymi očakávaniami v rozdielnom čase. Sumy sú zaokrúhlené:
Slovensko- 70 až 120 eur
Holandsko- 900 eur
Belgicko- 1500 eur
Slovensko a Česko podľa iného projektu- 370 eur
Švajčiarsko- 2260 eur
Fínsko- 560 eur
Zdroj: https://ippr.sk/s/211-zakladny-prijem
Ak si prečítame priložený zdroj a iné materiály, pochopíme, že v každej spoločnosti je to viac ako nerealistické. Napriek tomu, tvorcovia aj kritici takýchto konštrukcií ich úplne a kategoricky nezavrhujú. Možno niekedy, v nejakej situácii, pod hrozbou budúcich kritických podmienok, bude nutné sa k tejto téme nejako vrátiť.
Nuž ale v poriadne kritických podmienkach je dnes nie len Slovensko, nie iba Európa, sme v tom jednoducho všetci. Objavujú sa správy z niektorých štátov, s akou sumou na sanáciu ekonomických dopadov pandémie na vlastnú ekonomiku rátajú. Nemecko si trúfne na 500 miliárd eur, Rakúsko spomína miliardy štyri.
V plnej nahote sa nám takto odhaľujú kondície jednotlivých národných ekonomík. V plnej nahote vidno rozdiel medzi schodkovým, vyrovnaným a prebytkovým štátnym rozpočtom. A priam po anatomických vrstvách, od stiahnutia kože po odhalenú kosť, vidno kondíciu slovenských verejných financií. Keďže nahota sa primerane dá spájať s exhibicionizmom, nie je ťažké za aktuálnym štátnym rozpočtom SR, v plnej nahote vidieť dvoch najvýraznejších exhibicionistov nášho verejného života. Róberta Fica a Andreja Danka. A za výlučne schodkovými rozpočtami z rokov hojnosti, výlučne ego, nech sa už za ním skrýva čokoľvek a ktokoľvek, bezuzdnej vlády Smeru- SD.
Šturmovanie vlastnej populistickej explózie dvoch žiarlivých exhibicionistov, až do záveru predvolebnej kampane, je vyšperkované arogantnými a vulgárnymi odkazmi spoločnosti. Napríklad schopnosťou Fica vydolovať 440 miliónov eur na 13. dôchodky hoci aj (s) prstom v nose. Nie je isté, či zázračným prstom dokáže preniknúť až do vlastnej hlavy. Problémom je, že Fico z nej vždy vytiahol šušne výhod len pre seba a pre svojich. Čo sa týka Danka, stačí interpretovať jeho dávnejšie...“Ja si to užívam. Ja sa cítim dobre“...aby sme sa uistili, že tento komik bol a stále je mimo akejkoľvek reality.
Chladnokrvne vyšpekulovaná vidina pokračovania koalície Fica, Danka a Bugára, začala ústupom od sľubov a snáh o znižovanie schodku štátneho rozpočtu. Ten mal byť následne už vyrovnaný, najprv v roku 2019, keď to nejako nevyšlo, tak v roku nasledujúcom. Teda v tomto. Podľa týchto sľubov, budúci rozpočet (2021) už mal byť prebytkový. Na jeseň roku 2018 to sľuboval napríklad tento článok v denníku Pravda: https://ekonomika.pravda.sk/ludia/clanok/492291-slovensko-bude-mat-v-roku-2019-vyrovnany-rozpocet/
Inštitút nepodmieneného základného príjmu je neodskúšaná a skôr odmietaná teória, ktorú v dnešnej situácii určite nikto nebude oprašovať. Štáty stoja pred opačnou otázkou, než kde vziať a koľko občanom dať v čase maximálnych prebytkov. Musia sa o nich vedieť postarať vo chvíľach neodvratnej krízy.
Občania si to bezpochyby zaslúžia. Ale nie ako objekty sociálnych projektov fantazmagorických jedincov, za ktorými dnes tušíme omnoho väčšiu zlodejinu, ako sme si trúfli pred rokom. Zamestnaní občania si to zaslúžia ako odmenu za svoju prácu, ako jeden z dvoch rovnoprávnych subjektov spoločenskej dohody občan- štát. A tí neproduktívni ako plnenie princípu rozvinutej, sociálnej spoločnosti, ktorá sa vie postarať o tých, ktorí pracovali v minulosti a aj o tých, ktorí sa na to ešte iba chystajú.
Niečo nám už predstavitelia končiacej aj začínajúcej vlády o chystaných opatreniach predstavili. Sánka ostáva padnutá nad promptnosťou, s akou je možné zo dňa na deň sa vzdať mimoriadneho bankového odvodu. Nie bez spokojnosti sledujem, ako Ficova arogantnosť (...nepáči sa im 0,4 percenta? Môže to byť aj 0,6...) schytáva jednu facku za druhou z úst jeho ministra. Nakoniec predsedu definitívne odfajčia jeho vlastní. Nie plánovane, nie kajúcne. Jednoducho im to tak vychádza.
Ak občanov, zamestnancov aj živnostníkov čaká krušné obdobie, rovnaký marazmus sa valí aj na zamestnávateľov všetkých kategórií. Preto by som sa prihováral za riešenia, ktoré, verím tomu, dokáže pochopiť a súhlasiť s nim každý.
Nemusíme rezignovať na vlaky zadarmo. Tie môžu ostať. Stačí, ak si každý dôchodca či študent zaplatí za lístok minimálnu cenu jazdného 0,5 eura. Práca pokladníčky železníc, amortizácia pokladne a hodnota materiálu si to zaslúžia. V roku 2017 ŽSRS vydala 26,75 milióna lístkov bezodplatne, čo je zhruba 37 % vydaných lístkov. Vtedy by to bolo za 13,375 milióna eur a ak je vám táto suma povedomá, tak áno. Veľmi výrazne sa podobá na hodnotu jednej z várok ochranných rúšok, ktoré by mali v týchto dňoch smerovať na Slovensko. Tak preto takáto úvaha.
Okamžite by som pozastavil účinnosť novelizácie zákona, ktorým Danko vztýčil stožiar na svojej vlajkovej lodi infantilnosti. Všetci dokážeme pochopiť, že segment cestovného ruchu si u nás zaslúži podporu. A že bude zrejme (už je) prvý na rane komplikácií budúcich dní. Ale zaťažovať výdavkom niektorých zamestnávateľov a znevýhodňovať nenárokovateľnosťou niektorých zamestnancov je jednoducho dankovčina par exellence. To musí zmiznúť.
Určite prídu ekonómovia s množstvom návrhov riešení a opatrení, ale rád by som spomenul ešte jeden aspekt, ktorý by možno vedel vyriešiť tak problém sanácie škôd, ako aj toľkokrát prízvukovanú nízku finančnú gramotnosť Slovákov a ich škodlivý, príliš konzervatívny postoj k vlastným úsporám.
Na bežných a termínovaných účtoch, možno aj na vkladných knižkách, držia Slováci asi 37 miliárd eur. Ročné znehodnotenie tejto sumy len infláciou sa blíži k miliarde eur. A bude asi omnoho horšie. Možno by stálo za úvahu, teraz, keď sme všetci tak vnímaví všetkým novým informáciám, nachystať špeciálnu emisiu štátnych dlhopisov a podrobne a opakovane zdôvodňovať ich perspektívnosť. A maximálne ich zvýhodniť pre drobného investora, napríklad aj nižšou než devätnásť percentnou daňou. V mimoriadnych situáciách sa oplatí zavádzať mimoriadne opatrenia.
Dá sa uvažovať o investícii už od pár sto eur. Dá sa variovať s troj, päť či desať ročnou investíciou so zárukami štátu. Dá sa pracovať s výplatou fixného výnosu ročne, s výplatou odloženou na neskoršiu dobu, dajú sa kombinovať percentá v závislosti od sumy a času. Ak by aj ľudia požičali štátu nie práve atraktívnu sumu, plusom by bolo už len to, že by sa z nich stali investori.
Nazdávam sa, že občania, ktorí dokázali za pár dní vyzbierať pre cudzích ľudí z Prešova štyri milióny eur, ktorí sa odhodlali pre štyri deti dať dokopy desať miliónov eur, budú náchylní počúvať aj to, ako pomôcť sebe a zároveň aj Slovensku. Ako suverénni ľudia, ktorí vedia narábať so svojim imaním a vedia dopriať výhodu iným. Myslím, že sa to dá.
