O borovici ktorá dožila šikmo cez chodník a o dome s výškou, ktorý prijal hrad Uhrovec

Autor: Dušan Koniar | 28.9.2020 o 22:23 | Karma článku: 5,05 | Prečítané:  1150x

"...mlátiti do pařezů je práce bohumilá a jest ji zvláště třeba," vyznáva Jiří Wolker svoje pocity v rozsiahlej básni Svatý kopeček (Host do domu,1921). Na jeden deň sa vrátil do detstva, keď prišiel navštíviť chorú babičku.

 

Lyrické spomienky na šťastné prázdniny prežité u prarodičov vo Svatom Kopečku, sa spojili s epickým nadaním mladého muža. Básnika a proletára, katolíka a socialistu, ktorý dospieval počas svetovej vojny a bol nadpriemerne vnímavý ku svojmu okoliu. Citovaný verš nijako nesúvisí s dianím na hrade Uhrovec, ako som sa ale k nemu teraz približoval, ako som míňal dávnejšou víchricou vyvrátenú borovicu a následne zbadal jej zbytky opracovávané v hradnej priekope, spomenul som si okamžite na tento Wolkrove verš. V lese sa mi to stáva často.

Skôr ako na hrad prichodiaci návštevník uvidí dno plytkej, umelo vykopanej hradnej priekopy, nemôže si na jej okraji nevšimnúť čosi vyše metra kubického pieskovcových kvádrov naukladaných na sebe. Predtým ako boli niekedy v 19. storočí použité na stavbe domu s výškou v Žitnej- Radiši, vyťažili ich a opracovali v miestnom pieskovcovom lome pod kopcom Stráňa. Z tohto priestoru bol asi vyťažený kameň aj na výrazne bosované nárožia a ostatné architektonické články neskorších prístavieb a prestavieb hradu Uhrovec. Domy s výškou predstavujú veľmi podmanivý typ ľudovej  (tiež mestskej) architektúry. Sú to solídne murované domy, charakteristické pre túto oblasť. Materiálom mohla byť aj nepálená tehla, často to však bola kombinácia pálenej tehly a kameňa.

 

V oblastiach, kde sa technicky nedala umiestniť obilná jama v zemi, skladovali obilie naši predkovia z tohto regiónu inak- na výške. Obytný priestor na prízemí je prekrytý výrazne predsadenou strechou nad druhým nadzemným podlažím dvorného traktu. Stropné trámy oddeľujúce prízemie od poschodia, nesú malú podestu s vonkajším schodiskom, obe kryté tou strechou. Tade sa vychádzalo na výšku, v podstate do komory či sýpky, so zbožím uskladneným za výrazne menšími okienkami. Nad výškou bola ešte bežná povala, na ktorú sa vychádzalo z podesty vonkajškom po rebríku.

 

Tieto krásne domy už pomaly a nenávratne miznú. Je to obrovská škoda. Jeden taký sa začal niekedy pred dvoma rokmi búrať a nám sa podarilo niekoľko kvádrov z búraniska získať. Použijú sa ako autentický materiál pri obnove hradu. Nie však len ten pieskovec. Z búraniska sme si mohli odviesť aj zhruba dve palety starej pálenej tehly, ktorá už je viac ako rok zamurovaná v opravenej časti hospodárskej budovy. Tak sa časti domu s výškou zo Žitnej- Radiše presunuli o pár sto metrov vyššie na hrad Uhrovec, aby spolu splynuli v novej užitočnosti.

 

Vedel som, že v deň môjho príchodu na hrad, prvý z kvádrov už bol prenesený na horné nádvorie k opracovaniu. Preto ma neprekvapil zvuk práce doliehajúci ku mne z dna priekopy, len mi nesedel ako zvuk patriaci ku práci s kameňom. Boli to údery tesárskeho topora do guľatiny borovice, ktorá už mala dve plochy takmer hotové a prvou hranou sa mala čochvíľa meniť na voňavý, nový trám. Maltový otlačok v zaniknutom portály rizalitu dokladá použitie dreva. A práve časť borovice, ktorá neodolala víchrici a držiac sa poslednými koreňmi plytkej prste, šikmo zahatala kamenný chodník k hradu po zelenej, poslúži na obnovu tohto vstupu v prízemí vedľa vstupu do pivnice.

 

Než som sa pozdravil s Jakubom kresajúcim trám, dorazil aj dvojčlenný televízny štáb z Markízy, ktorý prišiel natočiť šot do Reflexu s našim kastelánom. Chcel som sa zložiť v hospodárskej budove, kľúče som našiel napokon u partie zo Slovakiana ( www.slovakiana.sk ), ktorá pracuje na digitalizácii hradu. Vcelku bolo na pľaci živo, chvíľu som nevedel kto patrí ku komu. Po zložení vecí som si pribral iba pracovné rukavice (mali sme začať stavať lešenie) a vrátil sa na horné nádvorie. Chalani digitalizovali, štáb si dojednával podrobnosti nakrúcania a v priestore vonkajšej kuchyne na hranoloch ležal už rozpracovaný kus pieskovca. Má vydať na rozmer 83 x 31,5 x 18 centimetrov a z jeho pôvodného objemu, vinklovaním plôch ubudne takmer polovica. Natiahol som si rukavice a začal sekať. Celkom mi vyhovovalo, že Jakub, hlavný iniciátor tejto časti prác, je zamestnaný v priekope. Nesekal som už niekoľko rokov.

 

Z pôvodného lemu krypty v hradnej kaplnke sa zachovalo len päť „polovičiek“. Dve a dve z nich patria k sebe a tvoria ucelenú polovicu lemu. K piatemu dochovanému kusu sa počas víkendu vyrábala chýbajúca časť. Z krycej dosky krypty neostalo nič. Dá sa len presne určiť jej rozmer podľa lemu, vie sa rozmer falcu a hrúbku odhadujem na dvanásť až štrnásť centimetrov, ak bola doska z pieskovca.

 

Ako som spomenul minule, na hrad sme prišli kvôli stavbe lešenia na južnom svahu a malo sa prvý krát zakúriť v nových kachliach v hospodárskej budove. Nebolo z toho takmer nič. Na strmý svah sme postupne a na etapy stihli vyniesť lešenárske trubky a žaby, ostrihať jeden ker divokej ruže (všetko čo tam rastie má ostré drápky), zniesť elektrocentrálu, ktorá tam bola preložená aby nehučala počas Noci hradných zrúcanín. Viac nám upršané počasie nedovolilo. Pri dohovore o priebehu a postupnosti jednotlivých aktivít na hrade došlo k nedorozumeniu a tak pec nemal kto rozkúriť (je to súčasť preberacieho protokolu, nemôže sa toho chytiť kto si zmyslí).

 

A tak nám ostal len ten kameň. Nám, čo sme prišli vo štvrtok a v piatok už nemohli pre dážď robiť s lešením. Dve študentky z Katedry reštaurovania VŠVU a vedúci Ateliéru sochárskej prípravy pre reštaurovanie (Jakub) tu boli tuším od stredy a venovali sa petrifikácii pieskovcových prvkov v dostupných aj nedostupenejších partiách hradu.

 

Jakub a Vlado (s pomocou zamestnancov z toho projektu zapájajúcich nezamestnaných) dovliekli pod hrad tri kusy borovice a hore na hrad blok pieskovca. Jakub začal pracovať striedavo na obidvoch frontoch, kým ho pri dreve vystriedal dovtedy inde (všade) vyťažený Vlado (tesár). Potom sa Jakub venoval práci študentiek a odbiehal občas k pieskovcu.

 

Pri tom kameni sme sa, pri ubúdajúcom dennom svetle štvrtka, hrali s Jakubom a kamenárčinu si vyskúšali aj Miro (metodik a len tak mimochodom, par exellence murár na hrade) a Jano, ktorý je stolár. Ľudia dobre sa orientujúci vo svojom remesle, nemajú ako pokaziť niečo na základnom opracovaní kameňa.  

2

 

A keď už tma znemožnila akúkoľvek inú prácu na hrade, urobili sme si všetci kamenársky workshop pod žiarovkou z vtedy ešte vzdialenej a preto tichej elektrocentrály. Bolo jednoducho fajn na hrade Uhrovec vo štvrtok večer.

 

Už teraz je to dlhé, ale nemôžem opomenúť, že súčasne s týmto dianím, v hradnej kaplnke sa pripravuje stabilizácia omietok a pri tej príležitosti, odkrytá bola časť torzálne zachovaných gotických fresiek.

 

p.s.

tesne pred „uzávierkou“ prišiel mail od Jakuba s fotkami a povzbudzujúcou správou. Odhad ho nesklamal. Pracoval aj na pasportizácii kamenných článkov nájdených na hrade a v jeho okolí a pripúšťal aspoň teoreticky, že medzi fragmentami nájdenými v okolí kaplnky, ten malý rohový kus dosky s nápisom, by mohol byť zbytkom krycej dosky z krypty. Do falcu sadol podozrivo presne a aj keď hrúbkou len 7,5 centimetra mi príde útly, nie je to nemožné. Po požiadaní, či môžem jeho fotografie použiť súhlasil a poslal mi ešte tri, na ktorých sme spolu pri práci. Tak sa s vami lúčim z kúdolov prachu.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Minúta po minúte: V nemocniciach je najviac pacientov od začiatku pandémie

PCR testy zachytili 2 070 pozitívnych vzoriek, antigénové 822.

Ak nezaberie semafor, na rade je lockdown, vraví pandemická komisia

Matovič chce, aby sa kritici testovania ospravedlnili.


Už ste čítali?