reklama

To nemôže myslieť vážne, ledaže by ešte vážnejšie myslel niečo iné

Ešte ťažšie ako nájsť logiku konštruktu domáceho väzenia po odmietnutom dare, je hľadanie zmysluplného prepojenia nástrojov a cieľa politiky Igora Matoviča. Cieľ je neznámy, nástroje sú deštruktívne.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Raz darmo, Igor Matovič je predseda vlády Slovenskej republiky a ako taký, prezentuje sa všade, aj na svojom súkromnom facebookovom účte. Čokoľvek povie, čokoľvek napíše, každé jeho gesto je vyjadrenie ústavného činiteľa. To vyjadrenie by sa, ak aj prekročí určité hranicu protokolu, dalo ešte zvrátiť, práve rešpektovaním protokolu. Rešpektovaním názorov, vedomostí či rád iných, dokonca aj vtedy, ak tie vedomosti či rady sú v rozpore s názormi, či spôsobmi riešení, ktoré sa v premiérovi veľmi impulzívne a veľmi často, prepytujem, kotia.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

My vieme, že jeho predstavy o doteraz nerealizovaných, ale ním podporovaných riešeniach, ostávajú v zásobníku jeho budúceho vyjadrenia sa, ktoré môže prísť v najneočakávanejšej chvíli. Sú to otázky, ktoré výrazne spoločnosť rozdeľujú a ich momentálne nastavenie je na báze dobrovoľnosti a slobodného rozhodnutia. Slobodné rozhodnutie je výsostný majetok jednotlivca, podielnictvo vlastnenia časti niečieho rozhodnutia neexistuje. Názor sa nedá združstevniť, vynúteným rozoraním medzí nevznikne spoločná myšlienka. Igor Matovič sa ale z neznámej pohnútky otvorene stavia na stranu tých, ktorým slobodné rozhodnutie jednotlivca prekáža, pretože oni majú pre danú vec lepšie riešenie, takpovediac kolektívne a domnelou silou svojho kolektívu, cítia sa nadriadení jednotlivcovi.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Doteraz sa nevzdal predstavy o tom, že nedeľný predaj by mal byť zakázaný. V mene blaha predavačky. Blaho taviča, pumpára či sprievodkyne má zrejme iné, menej dôležité kvality. Je zjavné, že kohokoľvek blaho tu nehrá žiadnu rolu. Postoj množiny jednotlivcov, zastávajúcich svoje slobodné rozhodnutie o trávení nedeľného času ho dráždi a bližší mu je skupinový názor o tom, čo by jednotlivci, nepatriaci do tej skupiny, vlastne mali v nedeľu robiť. Takéto skupiny vyhľadáva, vstrebáva ich do svojho politického projektu, podporuje ich a s myšlienkou ovládania jednotlivcov sa nebezpečne rýchlo stotožňuje. Nie inak je to so snahami meniť prístup k interrupciám a v zásade, prikloní sa k čomukoľvek, čo by malo základ v podriadení sa jednotlivca niečomu, čo ho popravde ani nezaujíma. Obsah u Igora Matoviča nehrá rolu, najdôležitejšia je forma.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Dobrovoľnosť mu smrdí závanom slobodnej voľby, výberu z viacerých možností v momente, kedy on už má riešenie pripravené a tak si tú dobrovoľnosť mieni vynútiť niečím, čo nemá oporu v ničom. Vie, že zaviesť povinné plošné testovanie obyvateľstva sa mu nepodarí jednak z časovej nedostatočnosti, jednak z výrazne odlišného názoru koaličných partnerov aj opozície a kapacít širokého spektra spoločnosti a tak isto z dôvodov legislatívnej vágnosti takýchto postupov.

Časová tieseň, iný názor a legislatívny balans sú momentálne neprekonateľné a tak sa premiér prikloní k názoru väčšiny o dobrovoľnosti, ktorú ale chronicky neznáša. Podmieni ju preto tak nehorázne a spupne mocensky nadriadeným konštruktom, že už len prvotne vyslovený názor, že neúčasťou na otestovaní sa by založila stratu nároku na prístup k všeobecnej a celkovej lekárskej starostlivosti, by si zaslúžil pozornosť prokuratúry pre šírenie poplašnej správy. Opakujem, Igor Matovič hovorí, píše, koná vždy a stále ako ústavný činiteľ. Premena tohto živočíšneho popudu na zdanlivo sofistikovanejšie riešenie o zákaze vychádzania, vynútenej karanténe pre ľudí, ktorí odmietnu plošný test, je len sofistikovanejšou onániou nad tým istým fetišom. Ovládať.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Mal by sa premiér poradiť s psychiatrami? Rozhodne áno

Existuje neskutočne veľa skupín obyvateľstva, ktoré nestoja pred dilemou či ísť alebo neisť na plošné testovanie. Podmienky jednotlivcov sú tak rozdielne nastavené, sú tak rozvrstvené, že žiaden manuál a žiadna štatistika ich nedokáže obsiahnuť a pracovať s nimi. Desaťtisíce ľudí sa testovania, ani jedného, či len jedného z nich nezúčastnia, pretože im to ich individuálne životné podmienky neumožňujú. Dostať ich do situácie, že budú desať (po druhom kole dvadsať?) dní doma s vyhliadkou neospravedlnenej absencie v zamestnaní, je vulgárne a necitlivé. A samozrejme, opäť bez opory v čomkoľvek a preto si to zasluhuje rovnaký záujem prokuratúry.

Takýmto táraním Igor Matovič nielen tragicky, ale v jednom konkrétnom prípade priam tragikomicky zasiahne do súkromia prekvapivo veľkej skupiny obyvateľstva.

Agorafóbia a panická porucha patria do skupiny častých psychických porúch. Agorafóbia je strach z otvoreného priestranstva, zároveň ale, aj z priestoru malého a uzavretého a z presunu medzi týmito priestormi. Človek trpiaci takýmto príznakom sa len s veľkými ťažkosťami odhodlá samostatne, dobrovoľne a opakovane podstúpiť návštevu priestoru, ktorý mu spôsobuje úzkostná stavy a prerastá do panickej poruchy. To keď to má podstúpiť dobrovoľne.

Ak to dostane príkazom, zosype sa. Našťastie, aj na toto našiel Igor Matovič riešenie a agorafobikom hodil záchranné koleso. Dlhodobo budú musieť byť zavretí doma, v tom najprívetivejšom prostredí a nesmú odtiaľ vystrčiť nos.

Panickou poruchou trpia asi tri percentá obyvateľstva, asi raz taký je výskyt agorafóbie, diagnózy sa prelínajú. Prejavuje sa až v dospelejšom veku, po dvadsiatke a po odhade počtu obyvateľstva od tohto veku, ktoré by sa malo zúčastniť dobrovoľného testovania, budeme niekde pri čísle dva a pol milióna ľudí. Tri až šesť percent spriemerujeme a vyjde nám číslo, dajme tomu stodesaťtisíc.

Je teraz otázka pre psychiatrov, do ktorých odbornej pôsobnosti takýto ľudia patria, či sa dokážu odhodlať navštíviť daný priestor, ich fóbiu. Či to urobia skôr dobrovoľne, bez postihu, alebo pod nátlakom spojeným s hrozbou ďalšieho neznáma. Lebo vieme, že každá z fóbií sa lieči aj vystavovaniu sa jej pôsobenia s cieľom prekonania toho strachu. Lebo, musí to byť utrpenie, ako je utrpením každá choroba.

Neviem či existuje nejaká štúdia, koľko agorafobikov chodieva aj tam, kde nutne nemusí. Samozrejme, že v cudzom prostredí uhasia smäd, prespia ak sa v ňom ocitnú, zájdu na záchod. Sú to plnohodnotní ľudia, pracujú, majú rodiny, uspôsobujú si svoje osobné veci v súlade so svojim postihnutím. Ani nemusíme vedieť o tom, kto v našom okolí do tejto skupiny patrí.

Ani nemusíme vedieť, prečo títo ľudia nechodia do volebných miestností, napriek tomu, že ich názor na politické dianie je čitateľný, vedia sa vyjadriť. Nezamýšľame sa nad tým, že milujú výtvarné umenie, ale na vernisáž ich nedostaneme. Hovoria nám o krásnom prevzatom predstavení, ale v živote nevstúpia do divadla.

Osobných svetov a osobných rozhodnutí je presne toľko, koľko je ľudí na Slovensku, všade. Drvivá väčšina ľudí svoje osobné rozhodnutia podriaďuje písaným aj nepísaným pravidlám a nemá s tým absolútne žiaden problém. Stotožňuje sa s nimi. Aj vtedy, ak by možno radšej konali inak. Akonáhle s tým majú problém, je to možno už náznak niektorého z vybočení zo štandardného konania a nikdy nie je na škodu o svojom probléme sa s niekým poradiť. Aby jednotlivec lepšie porozumel sebe a iným.

Ak mám zodpovednosť len za seba, prípadne za mne zverené a na mne závislé osoby, stačí pochopiť a naučiť sa chápať a prijímať tie skutočnosti, ktoré sa takéhoto okruhu bytostne týkajú. Ak je tá zodpovednosť rozšírená o väčšiu skupinu ľudí, ak som zamestnávateľ, ošetrujúci lekár, ak som sudca alebo iný arbiter, musí byť moje konanie v záujme celej množiny tohto okruhu ľudí, o kvalite života ktorých mám určitú právomoc rozhodovať. Vtedy už nejde o moje individuálne rozhodovanie, musím ho udržať v súlade hlavne s tými písanými predpismi. Rozhodne nemôžem konať v rozpore s nimi a nemôžem uprednostňovať momentálny nápad a až následne skúmať, či by som ho vedel nejako zašmodrchať medzi záväzné pravidlá.

Takto postupne, hierarchicky, som jedným z troch najvyšších ústavných činiteľov a moje chúťky prejavovať sa rýdzo individuálne, samorozhodovaním o všetkom, potieraním opačného, odlišného, či len mierne prepracovanejšieho návrhu riešenia, sú úplne mimo misu. Byť premiérom si vyžaduje empatiu nie v prejave individuálnych citových výlevov. Je to empatia prístupu k spolupráci na celom, absolútne celom spektre potrieb a povinností spoločnosti. Tu, v postavení ústavného činiteľa, stráca jednotlivec právo na svoj osobný názor, akonáhle nerieši svoj osobný život. Musí sa podriadiť kolektívnemu rozhodovaniu a jeho veľká moc pramení z toho, že ten kolektív zostavuje on práve podľa cieľov, ktoré on chce dosiahnuť. V tomto je premiér silný, mal by byť silný. Má víziu a hľadá ľudí, ktorí mu ju čo najlepšie pomôžu zrealizovať. Keď ale tú víziu nemá, keď sa zamotáva a v hodinových intervaloch a na rôznych fórach avizuje zmeny vo svojich rozhodnutiach, je jasné, že toto nie je premiér v demokratickej spoločnosti. Ide skôr o autokratické sklony jednotlivca, ktorý si neuvedomuje, že vláda je kolektívny orgán s osobnou aj politickou zodpovednosťou jednotlivca a v prípade predsedu vlády, jednotlivca a celej vlády spolu.

Nie iba z dôvodu toho, že zhruba stotisíc agorafobikom Igor Matovič poslal malú domov, sťažil ich liečenie tým, že za určitých okolností budú musieť ostať doma, mal by navštíviť psychiatrov. Mal by rozumieť aj potrebám spoluobčanov s rôznymi psychickými zábranami či nutkaniami, mal by vedieť aký je svet z ich pohľadu, ako sa možno aj dobre zamýšľané rozhodnutie pre väčšinu dotkne nepriaznivo niektorej z menšín. Toto a mnohé iné by mal absolvovať on, alebo niekto, komu dôveruje natoľko, že rady a riešenia z danej oblasti on bude prijímať a rešpektovať ich. A s okruhom kvalifikovaných poradcov a zástupcov, s kvalifikovanými a odborne podloženými dielčími riešeniami ustojí aj iné výkyvy v spoločnosti. Nech už sú na globálnej alebo národnej úrovni. Musí ale vyhľadať odborníkov a rešpektovať nariadený postup liečby.

Dušan Koniar

Dušan Koniar

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  667
  •  | 
  • Páči sa:  3 502x

na pol ceste medzi nádejou, že môže byť aj lepšie a podozrením, že lepšie je vždy tomu, kto sa tým nezaoberá. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu